Slovensko, kde si ľudia žiadajú, aby veci fungovali, aby štát fungoval

Vážení spolutvorcovia, ale aj poslucháči Slobodného vysielača

Tento list sa vám chystám napísať už dlhšie, ale nevedel som si nájsť čas na jeho napísanie. Cítim to však ako môj dlh voči Slobodnému vysielaču. A to nielen pre to, že sa cítim byť jeho súčasťou ako poslucháč a ako tvorca jednej relácie. Berte tento mail ako slová povzbudenia, určite ich dostávate mnoho, toto bude možno kvapka v mori.

V prvom rade veľký rešpekt. Jednak, že toto dielo tvoríte, dlhé mesiace udržiavate pri chode a tak prispievate k slobode a k možnému budúcemu fungovaniu vecí verejných. Chcem poďakovať za všetky relácie, jednak za Literárnu čajovňu, ale taktiež za užitočné relácie, ktoré som si vypočul a ktoré chcú prispieť k prebudeniu dôležitých myšlienok v ľuďoch. Pôdou Slobodného vysielača to umožňujete. Ďakujem aj za užitočnú a veľmi pekne koncepčne urobenú reláciu o pôde, ktorá zaznela v ostatné týždne. Počúvam vás z Varšavy. Reláciou o pôde ste v mnohých určite prebudili dôležité myšlienky - o tom, ako nezanevrieť, o tom, ako sa pokúsiť veci naprávať smerom k fungovaniu.

Verím, že mnohých ľudí takéto veci, ktoré odzneli v podobných reláciách, postupne prebudia, dôležité je tiež, aby oni pokračovali v dôležitom poslaní. Aby o tých veciach hovorili vo svojom okolí. Každý podľa možností, ktoré má, času, ktorý má k dispozícii a takým spôsobom, akým to jeho publikum čo najlepšie a najplodnejšie prijme. Takže držím palce do ďalšej tvorby. Teším sa, že ukazujete príklad aktivizmu, odhodlanosti pre dobro vecí, že ukazujete snahu hľadať riešenia, ako reálne meniť veci verejné. Lebo tých tlačovkových "riešení", hraní sa na témy, zástupné témy, ktoré sú akože hlavné a my sa musíme nimi zaoberať a podobne, čo poznáme u súčasných politikov - toho už všetci majú akurát tak dosť. Slobodný vysielač postupne mení Slovensko z vychladnutého, apatického, znechuteného, bezradného a znudeného, na Slovensko, kde si ľudia žiadajú, aby veci fungovali.

Slobodný vysielač je posol a môže byť aj iniciátorom naštartovania ľudí v prospech vyššie spomenutých dobrých vecí. Ďakujem za službu rádia, ktoré vytvára priestor, a ktoré nabáda ľudí k tomu, aby túžili po tom, na čo majú právo. Aby za ich peniaze veci fungovali - to znamená, aby štát, na ktorý platia, reálne fungoval - aby slúžil ľuďom. Cesta dlhá, náročná, mravenčia... Ale v ľuďoch sa veľa vecí môže vďaka vám rozhýbať. Výsledok možno nastane až o 30-40-50 rokov. A možno nikdy. Niekto si možno povie, že o čom to tu ja snívam. Niekto možno dodá, že taký štát nikdy nebude. No stojí za to vyskúšať to.

List v neposlednom rade smerujem aj poslucháčom. Nielen pre to, že dobrovoľnými príspevkami financujú chod rádia. Oni sú totiž ďalšími poslami, ktorí môžu dôležité štartovacie procesy v prospech fungovania vecí naštartovať vo svojom okolí.                               Toronto Nara, spisovateľ

Ľudia už majú všetkého dosť! - otvorený list predsedovi parlamentu

Vážený pán predseda parlamentu.

   V tomto otvorenom liste sa nepoveziem na vlne populárneho karikaturistického. Pokúsim sa byť konštruktívny. Nebudem spomínať vojenské hodnosti, ani poštárske narážky, aj keď mám "na jazyku", že tento list je otvorený...

Pán predseda parlamentu.

Najdôležitejšia myšlienka, ktorú Vám potrebujem povedať je, že ľudia žijú v beznádeji a zúfalstve. Politici, aspoň to tak vyzerá z pohľadu zdola, na to zabúdajú.

Byť súčasťou politiky je službou. Službou ľuďom. Ak to tak nie je, stáva sa to celé smutnou karikatúrou. No každý čin bude posúdený ľuďmi v parlamentných voľbách.

Máte dôležitú pozíciu druhého najvyššieho ústavného činiteľa. Vašou úlohou má byť ľudí spájať, pomáhať im v ťažkých časoch, ktoré pre Slovensko nastali. Nastavovať podmienky na vznik pracovných miest pre nich. Ľudia nemajú robotu, žijú v beznádeji. Ich nezaujímajú politické tlačovky, sľuby, také a onaké heslá. Chcú robotu. Chcú slušne žiť, čo je ich právo. Vás všetkých delegovali na vykonanie úlohy, aby ste k tomu reálne a skutočne prispievali. No namiesto toho, aby ste všetci robili pre ľudí, ste sa politická reprezentácia zmohli na svoje hry a zabudli ste na ľudí. Takto to ľudia vnímajú. Nehľadia na tričká, ale na politiku ako celok. Rezignovali.

Čoskoro budete v parlamente odvolávaný. Je jasné, že koalícia vás podrží, takže pôjde len o politické divadlo. Ľudia ho už celkovo majú dosť. Verím, že v budúcnosti už k tomu nebudete prispievať aj Vy.

Nebudem Vás vyzývať k tomu, aby ste odstúpili z postu predsedu parlamentu. Bola by to zbytočná výzva, aj tak to neurobíte.

Vyzývam len k tomu, aby ste túto verejnú funkciu brali ako službu ľuďom a začali prispievať k tomu, aby sa reálne, nielen na papieri, mali lepšie. Napr. aby mali robotu a mohli tak slušne žiť.

Týmto končím môj krátky otvorený list. Je písaný, myslím, slušne. Obávam sa, že mnohé z listov, ktoré dostávate, nemusia byť až takéto slušné. A tie ďalšie listy od ľudí môžu začať byť ešte horšie, lebo ľudia už toho všetkého majú viac ako dosť.                                         Toronto Nara, spisovateľ

Akú chybu robia pán premiér 

a čo jediné zastaví experimenty

Otvorený list predsedovi vlády - KOMENTÁR

Podľa všetkého sa poradcovia a "poradcovia" premiéra Fica rozhodli radiť mu ísť v politike za nepriaznivej situácie hlava-nehlava podľa hesla klin sa klinom vybíja. Ako informoval napr. denník SME, alebo Denník N, premiér sa už nestráni reálne zápasiť so zlom, a to zlými zbraňami. Takými, akými nikdy zlo neporazí. Jediná možnosť, ako poraziť to, čo nazývajú zlom, alebo konkrétneho politika, ktorého nie je treba menovať, je: začať skutočne robiť pre ľudí. Všetkých. Bez rozdielu straníckej knižky, bez rozdielu veku, národnosti, rasy. Robiť tak, aby peniaze ľudí pomáhali ľuďom, aby veci fungovali, aby sa tie peniaze nestrácali v blbostiach, ale aby z nich bolo pomáhané ľuďom v zdravotníctve, opravované cesty, aby sa skutočne začali riešiť skutočné problémy ľudí. Aby sa ľudia cítili bezpečne, aby fakt, že máme 20-tisíc policajtov, bolo cítiť v ich prevencii. Ako je možné, že napr. v poľskom hlavnom meste je v metre cítiť ochranu. Pravidelne tam hliadkuje služba bezpečnosti metra, polícia, ale dokonca aj armáda. Práve preto sa v tomto meste ľudia cítia bezpečne. Cesty sú v dobrom stave. Mestská doprava funguje. A v neposlednom rade, ľudia majú prácu. Atď., atď. Ako je možné, že na Slovensku veci nefungujú? Veď peniaze sú, aby fungovali. A potom sa čudujeme, že ľudia sú frustrovaní a volia z protestu. Pán premiér si začal vážne myslieť, že stačí prevziať škaredý politicky nekorektný slovník a frustrovaní voliči začnú voliť jeho? Musí sa o ľudí začať reálne zaujímať. Potom ho začnú voliť a nebudú voliť, ako to on sám nazval, experimenty. Oni volia z protestu. Musia začať byť reálne spokojní, potom nebudú voliť z protestu. Musia mať prácu, musia reálne cítiť, že peniaze, ktoré odviedli alebo odvádzajú štátu, slúžili im. Aby veci fungovali. Nie slovníkom, pán premiér, slovníkom žiadny experiment nezastavíte. Protest zastavíte skutkami.

Na obrázkoch je vyobrazená časť Mokotowa neďaleko metra Wilanowská. Ulica Wita Stwosza ponúka luxus v rezidencii Manhattan Place.

Čo to však je ten luxus, slovo, ktoré často vyslovujeme s nádejou, ale hlavne s hnevom? Lebo ten luxus nemáme a nikdy mať nebudeme. Ale, čo to vlastne luxus je? Každý môže mať iné vysvetlenie. Blogerka Lucinka to na svojom blogu vystihla takto: Podľa nej ide o prepych, nádheru. "Keď sa povie luxus, väčšina si predstaví jachtu, vilu, zlato, značkové oblečenie, lacoste tenisky. Avšak pre iného môže byť prepychom čas strávený s rodinou, pokojná prechádzka v tichom prostredí, samota. Další ľudia si predstavia dobré jedlo, pričom to nemusí znamenať kaviár so šampanským, ale napríklad jedlo, nesmrdľavé od odpadkov. Topánky, ktoré by pred nimi nenosil niekto iný. Pocit, ktorý netlačí na hrudi, keď sa musia rozhodnúť, ktoré z ich deti môže študovať. Vždy je to niečo, čo človek nemá a chcel by," uvádza sa na stránke https://lucinka654.blog.pravda.sk/2013/09/02/co-je-to-luxus/ 

Čo k luxusu patrí v poľskej metropole: Je to určite Manhattan Place na ulici Wita Stwosza v Mokotowe a luxusná malebná štvrť Wilanów.

Porovnanie s luxusom v iných svetových metropolách. Bývanie vo Wilanove nie je celkom to isté, ako bývať v Bewerly Hills, ale je to tu na stredoeurópske pomery veľmi pekné.

Práve v časti, ktorá má okolo 23-tisíc obyvateľov, by všetci Varšavčania chceli bývať. Veď prečo by aj nie. Všetko sa to ligoce zeleňou, nádhernými vilkami prevažne v moderných štýloch, neďaleko je nádherný zámok s ešte krajším parkom. Bývanie tu samozrejme niečo stojí.

Ján III. Sobiesky a Wilanów

Ako uvádza stránka wilanow.pl do druhej polovice 17. storočia bol používaný názov Milanów. V roku 1677 dvor v Milanowe pre kráľa Jána III. Sobieskeho kúpil Marek Matczyński. "Kráľ chcel slušné európske sídlo s krásne umiestnenými talianskymi vilami a s odkazom na dávne tradície, obklopený záhradou." A tak vznikol projekt s názvom Villa Nova. Odtiaľ pochádza názov Wilanów, časti, v ktorej túžia tráviť voľný čas mnohí.

Súčasný Wilanów má už teraz veľké plány do budúcnosti. Plánom je, aby tu bývalo 100-tisíc ľudí, čo je približný počet obyvateľov Žiliny. Momentálne tu býva viac ako 23-tisíc ľudí, čo je približne veľkosť najväčšieho banskobystrického sídliska Sásová-Rudlová. No Wilanow je najmenšia varšavská časť.

Holandskí kolonizátori 

"Súčasný Wilanov je jednou z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich častí hlavného mesta Varšava, s veľkosťou 36,73 km2. Počet obyvateľov Wilanowa stále rastie, je to výsledok množstva developerských projektov," uvádza oficiálna stránka Wilanowa, ktorá dodáva, že nejde len o exkluzívne miesto na život. "Je to tiež územie chránenej prírodnej rezervácie, historického urbanizmu, jazera a pozostatky holandskej kolonizácie," uzatvára stránka

https://www.wilanow.pl/index.php?option=com_content&view=article&id=948&Itemid=30 

Predviedli sme si luxusnejšiu stránku poľskej metropoly. Na fotografiách je Wilanów, ale aj luxusná rezidencia na Wita Stwosza. Varšava má aj luxusnú, ale určite aj tú chudobnú stránku. Tá biednejšia sa nachádza po pravej strane rieky Wisly. Na internetovom fóre odznelo, že medzi najchudobnejšie časti patria Bielany, Wawer a Rembertów. Určite by som k ním pridal najzaostalejšiu časť Varšavy. Nowa Praga, Praga Poludnie a Praga Polnoc. O nich si niečo prezradíme nabudúce.

PhDr. Michal Albert, PhD., Varšava

Foto autor. 

Mapa a erb: https://pl.wikipedia.org/wiki/Wilan%C3%B3w, https://pl.wikipedia.org/wiki/Podzia%C5%82_administracyjny_Warszawy 

Musíme sa stať bezdomovcami? Pokračovanie otvoreného listu premiérovi

   Aby som mediálnemu pracovníkovi, ktorý robí rešerše listov k Vám smerujúcich, napíšem to hneď v prvej vete, aj keď dúfam, že list aj tak bude aspoň mediálnym pracovníkom prečítaný celý, lebo nižšie budú uvedené argumenty. Takže poďme na vec: Pán premiér, Vy ste boli niekedy evidovaný na úrade práce? Žili ste v zúfalstve a beznádeji, v nemožnosti zamestnať sa a zabezpečiť si tak právo na dôstojný život?

V lete som s veľkou pozornosťou sledoval mediálne výstupy o tom, ako chcete vyraďovať chudákov z úradov práce. Lebo vraj niektorí ľudia odmietajú, keď im Úrad práce ponúkne prácu.

Každá skúsenosť je pre človeka dôležitá. Aj tá zlá môže pre neho znamenať určitý posun v jeho EQ a aj IQ. Musíme sa stať bezdomovcami, aby sme bezdomovcov pochopili, alebo tavičmi železa v železiarňach, aby sme pochopili horúčavu, v akej musia pracovať. 

O agentoch, Manchestri či Mourinhovi, alebo Pán premiér, nerobte si z nás srandu

OTVORENÝ LIST PREMIÉROVI ROBERTOVI FICOVI

   Píšem, hoci mi je viac než jasné, že tento list sa k Vám určite ani nedostane, otvorí ho niekto z Úradu na ochranu ústavných činiteľov, následne ho podá na podateľňu, kde si ho prečítajú, ktorá ho zrejme posunie na spracovanie niekomu, kto píše odpovede na listy. Určite dostávate denne stovky listov a nerobím si žiadne ilúzie, že môj bude jedným z Vami prečítaných. Nečudujem sa. Ja keby som bol premiérom, tiež by som tak robil, lebo by som nestíhal všetko čítať, ale určite by som si od ľudí, ktorým verím, nechal zasielať krátke rešerše z obsahov každého listu. Trošku verím, že aspoň krátka informácia s podstatou, teda s tou jednou vetou, sa k Vám dostane. Pokračovanie nabudúce. 

Aj vás bude chcieť 

"pretiahnuť" táto víla...

Potešila ma víla, do rozpakov ma síce dostala nízka uveriteľnosť hlavného motívu, trochu prekážala aj prílišná naivita v rozprávkovo zaľúbených pohľadoch. Pri filme Strašidlá síce nebudete padať do kolien od smiechu, ale ak hľadáte večerný oddych, ktorý umne spojí rozprávku, horor a komédiu v jeden celok, tak ste na správnej adrese. Potešil aj výkon Sáry Sandeva, ktorá si zahrala vílu Jitřenku. Taký bol pre mňa film Strašidlá od tradičného režiséra kultových komédií. RECENZIA.

   Kto by čakal komédiu, z ktorej neustále bude v popuku od smiechu, je na omyle. Na druhej strane menej humoru určite nahrádza množstvo hororových vystrašení a pekných hereckých- rozprávkových výkonov. Prílišná naivita vo výrazoch hercov ma však vyviedla z miery, no ide len o subjektívny pocit, a ak je cieľom práve dôraz na rozprávku, je to na mieste. V zápletke mi chýba aj viac uveriteľnosti pre prvotný plán. Totiž, už aj z upútaviek je jasné, že strašidlá budú musieť platiť mestu za bývanie v hororovom dome. Chýba mi však dôvod, prečo by tak strašidlá urobili. No ak sa na komédiu pozeráte ako na rozprávku, kde nie je všetko logické, táto absencia argumentu, prečo by mali platiť nájomné, vám nebude prekážať. Komédia s hororovými a rozprávkovými prvkami Strašidlá na záver prázdnin poteší hlavne oko divákov túžiacich po pekných herečkách. Dominuje im pôvodne Macedónka Sára Sandeva. Aj vás pomyselne rada "pretiahne", teda vytancuje vás... Totiž víla aj po samotných divákoch bude akoby hádzať svoje flirtujúce očko a lákať ich do pomyselného tanca. Aspoň na mňa tak pôsobila. Pri filme teda nebudete dostávať záchvaty nekontrolovateľného smiechu, nebudete od smiechu padať zo sedadiel, prídete si však na zážitok z filmu, ktorý spája rozprávku, komédiu a horor v jeden celok. Záver je síce trochu odrezaný, lebo príbeh by mohol pokračovať, ale Troška zrejme chystá aj pokračovanie.

O hviezde seriálu Gympl s (r)učením omezeným sa dozviete aj tu

  Viacej o filme Strašidlá nájdete tu 

Aby sa Slováci k druhým správali ako Japonci; aby úradníci či predavačky boli milí k zákazníkom, túži spisovateľka Monika Tarja Toscani 

Fascinuje ju elektrika, japonské správanie k ľuďom, svoj život chce tiež prežiť čo najlepšie a urobiť veľa dobra. Myšlienka, ktorá ju teraz veľmi zamestnáva je o prvom dieťatku, ktoré by na svet malo zavítať približne o šesť týždňov. V minulosti prekonala vážnu dopravnú nehodu, ktorej následky stále cíti. Nehoda a následky po nej sú opísané v knihe Noc s gejšou. Jej životným mottom je, že život nie je o čakaní, kedy sa skončí búrka, ale o naučení sa tancovať s dažďom. Spoluautorka detektívky Švédska šesťdesiattrojka - Monika Tarja Toscani.

Ktorá je najkrajšia vec, ktorá sa ti v živote podarila?

Najkrajšia vec, ktorá sa mi podarila, bolo, keď som prešla dva kroky na bradlovom chodníku v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej, napriek tom, že mi kázali urobiť jeden. Prežila som nehodu, napriek pesimistickým predpovediam som sa naučila znovu chodiť, rozprávať, dokonca skončiť školu.

Čo si naopak, ako sa hovorí, za klobúk nedáš?

Keď je niekto nespravodlivý k druhému, to ma vytáča.

Čo najradšej robíš vo voľnom čase?

Rada čítam, pozerám seriály, lúštim krížovky.

Čím sa živíš?

Od tohto týždňa som na materskej dovolenke, tak sa živím z materskej, teda z peňazí, ktoré mi štát vzal z výplat a teraz mi časť z nich bude vracať.

Aký nápad, ktorý vzišiel z tvojej hlavy, sa podarilo úspešne zrealizovať?

Podarilo sa mi raz upiecť koláč, čo mi tak napadol, ale to skôr bola taká variácia ako úplne nový recept. Podarila sa mi aj postava Tarji v knihe Švédska šesťdesiattrojka. Fínku Tarju som vymyslela ja. Je to veľká hrdinka. (úsmev).

Kto je podľa teba najtalentovanejší v tvojom okolí? O kom by sme mali písať?

Okolo mňa sa pohybuje veľa talentovaných ľudí, takže konkrétne meno nepoviem, nevedela by som vybrať. Ak za literatúru, za talentovaných literátov považujem môjho dedka Štefana Hanakoviča a môjho manžela Toronta Naru, vlastným menom Miša Alberta, spoluautora našej knihy Švédska šesťdesiattrojka, ktorú si kúpite v Panta Rhei, na Martinus.sk či na webovom obchode Slobodného vysielača.

Čo je tvojím zmyslom života?

Prežiť život čo najlepšie a urobiť veľa dobra, život máme len jeden.

Čo najsmiešnejšie vo svojom živote si vyparatila?

Ono toho bolo asi veľa, čo si pamätám, bolo ako nahovorila brata, aby našej mame vysypal všetky štipce z balkóna z 3. poschodia. Že bude rada... No, nebola, dostal bitku. Priznala som sa k tomu až po mnohých rokoch...

Aká je ústredná myšlienka, ktorou momentálne žiješ?

O šesť týždňov ma čaká pôrod nášho prvého dieťatka, takže teraz myslím len naňho, aby bolo zdravé.

Čo je podľa teba najdôležitejší vynález ľudstva?

Elektrika ma fascinuje. Keď sa zotmie, človek si môže zasvietiť a tvoriť a vymýšľať.

Ak raz o tebe bude napísaná kniha, aký názov by bol momentálne najvýstižnejší? A aký názov by si si najviac priala?

Už o mne jedna poviedka bola vydaná, volá sa Zrážka s peklom, nachádza sa v knihe Noc s gejšou.

Aký je tvoj najobľúbenejší film, seriál, kniha, pieseň?

Film: milión. Napr. Nothing Hill, Kráľova reč, mám rada romantické, historické fimy, komédie

Seriál: Velvet (teraz na tom fičím), mám rada Fraisera, Dva a pol chlapa

Kniha: Juh proti severu, Scarlett, Anna zo Zelého domu, Désirré, Hrbáč, knihy od Sofie Kinsella, od Johna Grishama

Pieseň: od Miku

Čo ešte túžiš vo svojom živote zažiť, alebo dokázať?

Chcem vychovať z nášho dieťatka dobrého, slušného človeka.

Kde najďalej si bola a čo je najdôležitejšia myšlienka, ktorú ťa ľudia tam žijúci naučili?

Bola som s manželom v Japonsku, veľmi sa mi tam páčilo. Zistila som, že naozaj, reálne existujú ľudia, ktorí obetavo, nezištne dokážu pomôcť úplne cudziemu človeku.

Čo z toho by si chcela preniesť na Slovensko? Podarilo sa už prípadne niečo?

Chcela by som, aby aj ľudia tu na Slovensku sa k druhým chovali tak ako Japonci, aby boli úradníci, predavačky milé k zákazníkom, atď. Ale zatiaľ sa to nepodarilo úplne presadiť. Už žijú svetlé výnimky, je ich čoraz viac. Snáď sa to raz podarí.

Čo je podľa teba najväčší a najpozoruhodnejší počin, ktorý sa za ostatný rok vo svete podaril?

Neviem konkrétny, ale páčia sa mi novinky, vynálezy v oblasti medicíny, dokážu pomôcť ľuďom.

Veríš v budúci život? Kde by si si predstavovala ten svoj?

Verím vo večný život. Oko nevidelo, uchu nepočulo, čo pre nás náš Nebeský Otec pripravil, tak sa nechajme prekvapiť.

Cítila si už vo svojom živote beznádej a zúfalstvo? Čo si urobila, aby si to zahnala?

Asi áno, ale otriasla som sa a znovu vstala. S pomocou mojej rodiny, blízkych, s Božou pomocou. Nič iné nezostáva, len vstať a ísť ďalej. Ak človek nechce zostať na zemi.

Ktorá veta ťa najviac vystihuje?

Úsmev? Neviem, asi.

Aké je tvoje motto a prečo?

Život nie je o čakaní, kedy skončí búrka. Jeho podstatou je naučiť sa tancovať v daždi.

Dokázala by si prežiť mesiac v pustatine? Aké by to pre teba bolo?

Priznávam, že nie. Potrebujem vodu, elektriku, posteľ, ...

Ktorý z tvojich nápadov si praješ, aby iní ukradli a zrealizovali?

Myslím, že ja nie som autorkou niečoho tak originálneho, že by to niekto ešte nevynašiel.

Ktorú časť svojho majetku by si teraz hneď zobrala a položila na námestie s priloženým odkazom - berte si, nech to poslúži vám, ja mám toho dosť?

Raz za čas pretriedim skriňu a spolu s mojou rodinou pobalíme veci na oblečenie, ktoré už nenosíme, pobalíme a odnesieme do spolku mnohodetných rodín, oni to ešte vedia využiť.

Čo ti na sebe najviac prekáža?

Že sa viem viac rozčúliť ako predtým.

Čo z vynálezov ľudstva ťa najviac vystihuje?

Nevystihuje, ale vzrušuje ma myšlienka urobiť si vodičský preukaz a využívať tú slobodu viesť si auto sama. https://www.martinus.sk/?uItem=206634

Keď už pomôžu len úsmevy žien...

Srbské volejbalistky prvý set finálového stretnutia olympijského turnaja zvládli famózne. Číňanky zdolali a zdalo sa, že idú za ziskom zlatých medailí. No ďalšie tri sety sa pomyselný čínsky múr stal neprekonateľným a Srbky začali výrazne zaostávať.

Väčšina z nich mala po finálovej prehre smutné tváre. Najpozitívnejší výraz mala Bianka Buša, ktorá spoluhráčky s úsmevom povzbudzovala a zrejme zvýrazňovala fakt, že získali cenné striebro. Prečo strieborný príklad? Večne druhý zvykne na rôznych podujatiach v rôznych pelotónoch bývať Peter Sagan. Po tom, ako zvážil, že cyklistická trať nie je stavaná pre neho, sa rozhodol skúsiť o zázrak na trati horských bicyklov. Zo začiatku sa držal v prvej trojke, no čoskoro odskočil a následná technická porucha bicykla ho odsunula z medailového sna. Majstra sveta tak môže potešiť len podobný prístup, aký zvolila Srbka Bianka - tešiť sa z toho, čo je. Odchádzať z olympiády s pocitom, že jeho taktika nevyšla, by bolo kruté. S pocitom seba-obviňovania, s pocitmi, že mohol radšej predsa skúsiť cestnú cyklistiku aj v Riu. Práve pozitívny príklad vďaky za každú snahu, príklad radosti aj zo zdanlivej obrovskej prehry, podobný príklad, aký predviedla Buša, potrebuje teraz Sagan. Od nás všetkých. Nezatracovať ho. Tešiť sa z jeho doterajších, aj budúcich úspechov. Dosiahol toho veľmi veľa. Majster sveta určite nepovedal posledné medailové slovo, aj keď Rio, pre neho, žiaľ, absolútne nevyšlo. Napriek tomu fakt, že máme takéhoto reprezentanta, ktorý je momentálne asi najslávnejším Slovákom, je perfektný. Ďakujeme Peter za všetko, vážime si tvoju robotu a snahu. Nemali by sme sa dostať do stavu, keď už potešia len úsmevy žien, prvoradá musí byť naša hrdosť. Musíme byť hrdí na ľudí, ktorí na sebe pracujú tak, ako Peter.

Pocítil dotyk

Pokračovanie detektívky Švédska šesťdesiattrojka. Celú knihu si môžete kúpiť v Panta Rhei, na Martinus.sk a na webshope Slobodného vysielača.

Jedným z nich bolo, aby sa stal slávnym samurajom. S otvorenými ústami listoval v knihách s obrázkami týchto dávnych bojovníkov. Ako prvý z triedy sa naučil čítať, tak ho hnala túžba poznať ich históriu a nasať čo najviac informácií o tejto dobe a samurajoch. Bola to preňho veľká rana, keď precitol z detského sna, že už neexistujú a teda nikdy nebude jedným z nich. Slávni bojovníci z feudálneho Japonska prešli len na stránky učebníc dejepisu a prostredníctvom obrazov, sošiek či samurajských zbraní do predajní suvenírov. Mikio sa reálnej samurajskej doby zatiaľ nedočkal. Pochopil, že žiadny reálny samuraj nikdy okolo neho neprejde. Narodil sa, proste, do doby konzumu, ktorý postupne začína plieniť aj krajinu vychádzajúceho slnka. Aj keď nie takým tempom, ako krajiny západnej Európy.

Ako sedel a plakal na Ceste filozofov, skrytý za sakurami, pocítil dotyk ... 

Celú knihu si môžete kúpiť v Panta Rhei, na Martinus.sk a na webshope Slobodného vysielača.

Klubový fanatik a spisovateľ Toronto Nara šokuje: Je verný Philadelphii aj napriek predsudkom a totálnej náhode

Milí čitatelia. Pozrite si, aké kluby zbožňuje a ktoré nenávidí? V rubrike Klubový fanatik. Klubová vášeň je taká špecifická i zaujímavá, a je možné ju tak špeciálne nakombinovať, že Nindžov kľúč sa podujal presondovať fanúšikovské nastavenie voči klubom. Jednotlivých športových fanatikov budeme oslovovať s jednoduchými otázkami, na ktoré budú odpovedať aj s krátkym vysvetlením. Ako prvý o svojich najobľúbenejších a najneobľúbenejších kluboch niečo prezradí spisovateľ Toronto Nara, vlastným menom Mišo Albert.

A. Ktoré sú tri tvoje najobľúbenejšie športové kluby a prečo? (môžeš poskytnúť aj viacej rebríčkov podľa rôznych športov, ale nemusíš)

B. Ktoré sú tvoje 3 najneobľúbenejšie športové kluby a prečo?

C. Meno klubu, ktorému si v minulosti fandil, ale zmenil si pohľad naň po nejakej udalosti (napr. ak si fandil Glasgow Rangers a znenávidel si ich po tom, ako ich preradili z najvyššej škótskej ligy). Alebo pre hocičo iné, aj pocitové.

D. Ktorý klub si v minulosti nemal v láske, ale začal si ho mať rád po nejakej udalosti, napríklad odovzdal použitú výstroj deťom či angažoval hráča, ktorého už nikto nechcel. Alebo pre hocičo iné, aj pocitové.

Odpovede:

A. Svoj rebríček rozdelím na jednotlivé najpopulárnejšie športy.

Hokej:

1. Philadelphia Flyers. Vysvetlenie je jednoduché. Začal som im fandiť na základe totálnej náhody. Ako približne 12-roční chlapci sme začali holdovať hokeju. (Nie alkoholu, ale hokeju, našťastie). Vedeli sme, že na Tatranskej (ulica v banskobystrickej štvrti Sásová, pozn. red.) majú chalani svoju vlastnú ligu, ktorú volali NHL. My sme sa do tejto ligy prihlásili, a keďže niektoré tímy už boli obsadené, my sme si vybrali dovtedy neobsadenú Philadelphiu Flyers. V lige hrali starší chalani, mali možno okolo 16, 17. Napriek tomu sme verili, že keď nás prijmú ako tím, o čo sme sa snažili, budeme im môcť konkurovať. Bez tréningu, dostatočných skúseností a veku. A to, že to bolo naivne, sa ukázalo už počas prvého prípravného zápasu. S veľmi silným a skúseným tímom Calgary sme prehrali 0:11. Neskôr som založil vlastnú ligu na zelenom ihrisku na Starohorskej. Klub už zostal Philadelphia, lebo som si ho postupne "očekoval", začal sledovať výkony, vyrobil som si aj vlastný dres. Takže tak pocitovo sa mi zapáčil a už som mu zostal verný.

2. ŠK Iskra Banská Bystrica - bol to prvý klub, na ktorého živom zápase som bol. Prvý duel Iskra ako líder súťaže (1. liga, teda druhá najvyššia súťaž) prehral s poslednou Levočou 1:3. Nikdy nezabudnem na tú atmosféru, na tú vôňu štadióna. Stal som sa od toho zápachu závislým. Možno to páchol čpavok, ktorý sa používal pri výrobe ľadu (smiech). No, aj keď tento klub už dnes neexistuje, vždy zostane v mojom srdci. Brankár Harazín, kapitán Hermánek, neskôr kariéru štartujúci Mišo Handzuš... Aj fanúšikovia následníckeho klubu HC´05 vždy vytiahnu pokriky a transparenty o Iskre. Všetci to musia a vždy budú rešpektovať.

3. Toronto Maple Leafs - klub s bohatou históriou s krásnym logom, s krásnym fanúšikovským zapálením.

Futbal:

1. Celtic Glasgow - Moja láska k tomuto klubu sa začala v čase, keď "katolíkov" viedol slovenský tréner Vengloš a zeleno-biely pruhovaný dres obliekal Ľubo Moravčík. Táto láska zostala aj teraz a som rád, že klub je veľmi blízko k postupu do skupinovej fázy ligy majstrov.

2. Legia Varšava - Táto vášeň vznikla, keď som polroka býval vo Varšave, navštevoval tam fanúšikovskú krčmu Legie, navštívil majstrovský zápas s Wislou Krakow, či videl to "kibicovské" zapálenie pre tento armádny klub. Som rád, že aj tento môj klub je veľmi blízko k postupu do skupinovej fázy ligy majstrov.

3. Dukla Banská Bystrica - Aj keď sa v ostatnom období hovorí, že Dukla pukla, pretože vypadla do druhej ligy, z ktorej nebude návrat jednoduchý, tak tie spoločne prežité roky sa napriek tomu nedajú len tak zahodiť za chrbát.

B.

Hokej:

1. Pittsburgh Penguins - odpoveď je jednoduchá - lebo Philadelphia Flyers.

2. Piešťany - bez vysvetlenia. Skôr pocitovo.

3. HKM Zvolen - lebo ŠK Iskra Banská Bystrica

Futbal:

1. Real Madrid - bez vysvetlenia. Skôr pocitovo.

2. Glasgow Rangers - Lebo Celtic

3. Slovan Bratislava - bez vysvetlenia. Skôr pocitovo.

C:

Hokej: Washington Capitals - odchod Petra Bondru do hokejového dôchodku. Nástup Ovečkina. Pocitovo.

Futbal: Juventus Turín - korupčná aféra

D:

Hokej: Detroit Red Wings - stratili prílišnú suverenitu, dali priestor aj mladým, ako Tatar, Jurčo.

Futbal: FC Liverpool - pocitovo

Kokos, chlapi, vám musí asi ..... Roztrhnutie Siete je symbolom 

trhania nás všetkých - KOMENTÁR

Koľko slávy to bolo. Koľko drahých bilboardov. Koľko snov o novom premiérovi. Stačilo pár nedorozumení a zlých komunikácií a sieť sa roztrhla rýchlejšie, ako sa pozliepala. Prečo?

   Napriek prieskumom ľudia Sieti neverili. Možno preto, že sa im to zdalo až príliš jednoduché, a tak nereálne. A tak ani gazda pravice sa neujal, skôr zľudovel. Ani dobrý štát, ktorý slúži ľuďom, bolo považované skôr za klamstvo ako za cieľ. Možno mali zvoliť vetu: Dobrý štát musí slúžiť ľuďom. Ťažko radiť. No každopádne, tento príbeh hovorí o tom, že na Slovensku to vyzerá veľmi zle. Už ani mainstreamom masírovaná strana nemá nič isté. Inak, všimli ste si, že na Slovensku je zvykom, aby sa ako prvá koaličná strana štvorkoalície rozbila práve tá najslabšia? Bolo tak v prípade SOP, ANO a aj Sieť. Veta, ktorá za ostatné dni zľudovela, o tom, že chlapi, vám musí ....., táto veta nie je len odovzdávaním nadávok spolustraníkom. Táto veta je odkázaná nám všetkým. V časoch, keď skrachuje aj krčma a keď aj mainstreamová strana krachne, treba postaviť všetko odznova. Ale nie cez nenávisť. Musíme vytvoriť priestor pre aktivistov, ktorí chcú dosiahnuť zmenu fungovania krajiny. Nie len štátu, nie len zákonov, ale celkovo, myslenia. Lebo začíname byť príliš sebadeštrukční. Vidieť to aj na príklade Siete, ktorá sa roztrhla sama, zvnútra. Sieť je len obrazom nás všetkých. My sami sa trháme rovnako, ako táto politická strana. Sieť je len zrkadlom nás samých, preto je veta, ktorou politik vynadal straníkom, určená vlastne obrazne nám všetkým. Toto celé nie je o Sieti, ale o nás všetkých. Trháme sa. Nezlepí nás už ani Chuck Norris. Niečo musíme zmeniť. 

Vznikol nový vibrátor. Natriasa nás smerom dopredu - pomáha

Možno by sme sa o 100 rokov čudovali, koľko dnes neriešiteľných vecí, dokážu ľudia vyriešiť. Dnes nemožné, možno opradené predsudkami, o 100 rokov rutina. Prečo mnoho vecí musí prejsť takou dlhou cestou, aby konečne uzreli svetlo sveta? Dnešné futuristické riešenia automobilov, budú o sto rokov muzeálnou expozíciou a existovať bude niečo pre dnešok ďaleko nerealizovateľné, alebo neakceptovateľné. Prečo človek musí najprv mnoho dobra odmietnuť a až následne, po rokoch, pochopiť, že to bolo geniálne riešenie. Vyplýva to z našej ľudskej ješitnosti? Z nedôvery v seba samých? Z prílišnej ťarbavosti v pochopení pokroku?

Možno poznáte film Vrtěti ženou, ktorý filmovým spôsobom prerozprával skutočný príbeh, ako sa pri náhode podarilo vyrobiť nástroj na liečenie ženskej hystérie. Neboli to iba predsudky, ktoré bolo pri tomto všetkom potrebné prekonať. Ženy boli spočiatku liečené na hystériu špecifickou lekárskou masážou ich najcitlivejších partií. Ale keď mladý lekár zistil, že sa mu z toho neuveriteľne vyčerpáva ruka, podarilo sa obrovskou náhodou vytvoriť elektrický stimulátor. Koľko krokov bolo potrebných k tomu, aby vo všeobecnosti vznikla dnes už pomerne bežná vec. Koľko predsudkov zabiť, koľko rumencov odfarbiť. V niektorých prípadoch je zapredsudkovanie zbytočné a bráni pomoci.

Koľko krvi musí odtiecť?

Pokračovanie príspevku nabudúce

Stať sa samurajom

Pokračovanie publikovania knihy Švédska šesťdesiattrojka. Celú knihu si môžete kúpiť v Panta Rhei, na Martinus.sk a na webshope Slobodného vysielača.

Práve tu sa narodil a vyrastal hlavný hrdina tejto knihy, Mikio, syn pána Kima. Spolu s najlepším kamarátom Niborim. Niboriho otec predával japonskú keramiku. Vždy bola voľne vyložená na ulici, nikdy ju nikto neukradol. Prečo by aj? Japonci takéto niečo nemajú v génoch, nikdy by im to ani nenapadlo.

Nie je nič krajšie ako sa dívať na ružové a biele nádherné sakury, na ich bohaté a farebné koruny skláňajúce sa nad hladinu kanála, tade pretekajúceho. Cesta filozofov, ako ju nazývajú, dlhá viac ako kilometer, predstavuje v plnej nádhere krásy japonskej prírody. Mikio sa sem ešte ako dieťa s Niborim rád chodieval hrávať, veď na žiadnom inom kjótskom mieste sa nehralo na schovávačku tak dobre, ako tu. Pri ceste boli postavené domy, obchodíky so suvenírmi a čajovne. Ich najobľúbenejšia bola čajovňa tety Nanako, pre dvoch malých chlapcov mala vždy v plechovej škatuli odložených pár ryžových koláčikov navyše.

Po kopcoch a úpätiach sa rozprestiera množstvo chrámov a svätýň, známych aj neznámych. Mikio chodieval do jednej z nich. Bola celkom od ruky. Už ako dieťa za pomoc doma, alebo v obchode, dostával nejaké drobné jeny ako pochvalu. Nešiel si však kúpiť cukríky ani novú mangu, šiel priamo tam, do neznámej svätyne. V absolútnom tichu pošepky vyslovil svoje priania, vhodil mince do pokladnice a zazvonil zvoncom. Veril, že bohovia ho počujú a želania mu splnia.

Jedným z nich bolo, aby sa stal slávnym samurajom. 

Knihu kúpite v Panta Rhei, na Martinuse a na webshope Slobodného vysielača.

Slovensko o sto rokov zanikne (?), alebo K čomu nás oprávňuje a zaväzuje človečenstvo?

Pre každý národ je dôležitá nejaká kniha, duchovné dielo či manifest. Napríklad pre Japonsko je to kniha Kodžiki - je to sumár japonských mýtov, ktoré hovoria o vzniku Japonska. Krajina vychádzajúceho slnka vznikla ako veľký dar voči obyvateľom. Preto sú Japonci k svojej krajine mimoriadne ohľaduplní a citliví. Pre Slovensko je určite dôležité Sväté písmo, aspoň sa to deklaruje. No v realite nedodržiava. Nie sme úctiví k ľuďom, niekedy už ani k rodine, a už vôbec nie ohľaduplní ku krajine, ktorá je jedným z Božích darov.

"Aspoň" človečenstvo

Ak už niekto neverí v záväznosť určitých dokumentov, to znamená, že na základe určitých tradícií má jasné mantinely, v ktorých sa môže hýbať, čo nie je pre jeho obmedzenie (aj červená na semafore svieti pre našu bezpečnosť), ale pre jeho slobodu a bezpečnosť, tak by sa mal držať aspoň povinností vyplývajúcich z toho, že patríme medzi najvyspelejšie bytosti - máme rozum, technológie, sme ďaleko vyššie ako zvieratá. Ale naozaj to tak je?

Prečo je Japonsko vysoko?

Naša nechuť viazať sa akýmikoľvek danými vecami sa vyhrocuje aj v nedodržiavaní zákonov, lebo často ich ani nepoznáme. Často tomu prispieva aj štát, ktorý to všetko robí byrokraticky neprehľadným. No, ako sa v právnej brandži hovorí, neznalosť zákona neospravedlňuje. Myslím si, že Japonci sú tak ekonomicky aj morálne vysoko aj pre to, že rešpektujú určité hranice, určité tradície. Nerešpektovanie povinností zachraňovať a udržiavať svoje kultúrne dedičstvo, ale aj celkovo svoje životné prostredie, vedie k tomu, že pamiatky chradnú, v prírode sú nelegálne skládky a mnohé budovy po 30 rokoch od postavenia vyzerajú veľmi ošarpane. Čo je mestské či štátne, to považujeme za cudzie a za drancovania hodné, ale je to chyba v programe, lebo štát sme my. Čo je štátne, to je naše. Keď si naše necháme zničiť, tak nebudeme mať nič.

Slzy bohyne

Ak Japonci rešpektujú duchovnú tradíciu knihy Kodžiki, ktorá hovorí o tom, že japonské ostrovy vznikli zo sĺz bohyne, môžeme si hovoriť, že veria v rozprávky. Ale podstatou nie sú tie rozprávky. Podstatou je správanie sa k ostrovom, správanie sa k tomu, čo je ich majetkom. Lebo oni pojem "naše" nepovažujú za drancovania hodný, ale, naopak, za ochrany hodný. Aj preto Japonsko dbá o zachovanie svojho životného prostredia, jediné, čo sa im dá vytknúť je nesprávny postoj k jadrovej energetike, ale to sa nedá vytknúť bežnému Japoncovi. Ale starajú sa o pamiatky, z toho žije turistický ruch, práve preto je krajina vychádzajúceho slnka považovaná za veľmi krásnu duchovnú a kultúrnu krajinu, ktorej návšteva je veľkým sviatkom. Už samotný fakt, že Kjóto či Nara majú zachované stáročné kultúrne a duchovné pamiatky, hovorí sám za seba. V Nare nájdete drevené budovy, ktoré tam stoja aj 1300 rokov. A u nás sa mesto UNESCO Banská Štiavnica rozpadáva pred očami.

Byť "aspoň" ľuďmi

Ak zabudneme na povinnosť držať sa určitých duchovných koreňov, určitých duchovných dokumentov a žiť podľa ich tradície, tak určite nezabudnime aspoň na nevyhnutnosť žiť podľa človečenstva. Byť ľuďmi nie len na papieri, ale aj sa podľa človečenstva správať. Ľudia majú byť zodpovední, riadiť sa rozumom a slobodnou vôľou, nie pudmi. Ak sa naše človečenstvo stane pudovým, zabudneme si ochraňovať hodnoty prírody, začneme byť pasívni voči veciam verejným, lebo pudovosť núti k sebectvu, všetko si len skomplikujeme. Lebo pudovosť núti robiť blbosti. Uzatvárať sa, udržiavať si len svoje a okolie drancovať. Preto návrat k duchovným hodnotám, ktoré nás pozývajú vyjsť v ústrety k blížnemu, môže byť veľmi nápomocným k záchrane Slovenska. Ako štát môže prežiť, aj ako národ. Ale ak sa vzdáme hodnôt, budeme len zmesou samostatných ľudí, ktorí "nevidia za roh". Hodnoty ako ochrana životného prostredia, ktorá vychádza nielen z Biblie, ale aj zo zdravého rozumu, nám budú cudzie. Preto ak sa aj nevrátime k duchovným hodnotám, vráťme sa aspoň k povinnostiam človečenstva. Lebo ničenie životného prostredia je proti rozumu. Ničením prírody si podlamujeme konár, na ktorom sedíme. Preto ak sa nazývame ľuďmi, musíme dbať o to, aby sme dodržiavali povinnosť riadiť sa rozumom. A zdravý rozum podpiľovanie vlastného konára nedovolí. Prijmime si pomyselné vlastné Kodžiki, kde si jednoznačne vysvetlíme, a budeme k tomu vychovávať budúce generácie, že všetko, čo nás obklopuje je naše. A naše si neničíme, lebo je to proti zdravému rozumu. (alb)

PS: Tento článok nie je útokom voči nikomu konkrétnemu. Je filozofovaním nad sebou samými.

Zdroj foto a možnosť, kde si knihu kúpiť: www.martinus.sk/?uItem=162207

https://www.enigma.sk/knizna-ponuka/orientalna-filozofia-medicina/japonske-myty-kodziki

Poľská umelkyňa Marta Raźniewska exkluzívne pre Nindžov kľúč: 

Chcela by som urobiť veľké dielo. Mám už určitý zámer...

Jej životným cieľom je tvorenie, spoznávanie a odovzdávanie týchto darov svojmu okoliu. K tomu jej slúži všetko, čo je okolo nej: "Čo ma obklopuje, je pre mňa inšpiráciou. Toto sa nedá vypnúť," priznala pre Nindžov kľúč. Ústrednou myšlienkou, ktorou teraz táto rodáčka z Myszkówa žije, je šťastie, ktoré praje odvážnym. "Snažím sa to dostávať do života, hoci to nie je vždy jednoduché." Poľská maliarka, grafička a fotografka, ktorá krátko žila aj v Ružomberku, Marta Raźniewska. 

Čo je najkrajšia vec, ktorá sa ti v živote podarila?
Najkrajším mojím momentom bol výlet na Island. Bol to môj prvý let a prvé moje dôležité vystúpenie na medzinárodnej konferencii. Okrem toho tiež rada spomínam na Erazmus na Slovensku, kde som mohla otestovať, ako si viem poradiť v úplne nových neznámych podmienkach.

Čo najradšej robíš vo voľnom čase?
Voľného času nemám veľmi veľa, lebo pracujem s projektmi, a všetko, čo ma obkolesuje, je pre mňa inšpiráciou. Toto sa nedá vypnúť. Aj práve preto neprestajne zhromažďujem veľké množstvo fotografií materiálov, ktoré schovávam v šuplíku, aby som ich v čase, keď ich budem potrebovať, aby som načerpala inšpiráciu. Občas, hoci už nie tak často ako niekedy, kreslím niečo na papier, alebo do počítača.

Čím sa živíš?

Mojou živnou silou je muzika - podľa nálady občas nostalgická, niekedy s vulkánovou energiou. Rada cestujem, spoznávam nové miesta - to mi dáva nové nápady. Okrem toho sa snažím obkolesovať ľuďmi, ktorí mi prajú a ktorí dokážu počúvať.

Aký nápad, ktorý vzišiel z tvojej hlavy, sa podarilo úspešne zrealizovať?
Jedným z mojich ukrytých snov bola účasť na konkurze v Nemecku a prezentovanie mojich animácií v planetáriu. Podarilo sa to zrealizovať a vtedy som bola veľmi šťastná.

Kto je podľa teba najtalentovanejší v tvojom okolí? O kom by sme mali písať?
Myslím, že by sa veľmi oplatilo napísať o maliarke, ktorá sa zaoberá akvarelou - o Justíne Talikovej. Má veľmi zaujímavé výtvory a je veľmi oddaná svojej záľube.

Čo je tvojím zmyslom života?
Mojím životným cieľom je tvorenie, spoznávanie a zdieľanie toho druhým.

Čo najsmiešnejšie vo svojom živote si vyparatila?
Mám veľké množstvo takých situácií. Občas sa podarí povedať niečo smiešne povedať, niekedy je to vyliata polievka v reštaurácii so stoickým pokojom a úsmevom.

Aká je ústredná myšlienka, ktorou momentálne žiješ?
Šťastie praje odvážnym - snažím sa to dostávať do života, hoci to nie je vždy jednoduché.

Čo je podľa teba najdôležitejší vynález ľudstva?
Možnosť komunikovania napriek veľkým vzdialenostiam.

Ak raz o tebe bude napísaná kniha, aký názov by bol momentálne najvýstižnejší? A aký názov by si si najviac priala?
Hmmm.... Ťažká otázka. Viem len to, že určite by to bola dobrodružná kniha.

Aký je tvoj najobľúbenejší film, seriál, kniha, pieseň?
Mám rada 3D-animácie a fantasy, preto mám rada film Avatar. Kvôli úžasnému estetickému prevedeniu. Okrem toho film Dievča z portrétu od Toma Hoopera.

Čo ešte túžiš vo svojom živote zažiť, alebo dokázať?
Chcela by som urobiť veľké dielo. Mám už určitý zámer, ale teraz ho neprezradím. (úsmev).

Kde najďalej si bol a čo je najdôležitejšia myšlienka, ktorú vás ľudia tam žijúci naučili?
Najďalej som bola na Islande. Dá sa povedať, že je to chladná krajina, ale sú tam veľmi srdeční ľudia. Naučila som sa od nich, že sa oplatí byť žičlivým a priateľským. Bolo to pre mňa úplne neznáme miesto, ale vďaka dobrým ľuďom prestalo byť pre mňa také cudzie.

Čo z toho by si chcela preniesť na Slovensko? Podarilo sa už prípadne niečo?
Slovensko je pre mňa ešte neodkrytá krajina, hoci mentálne pre mňa bližšia od krajiny Vikingov. Takže neviem zhodnotiť, lebo v obidvoch krajinách som sa cítila dobre.

Čo je podľa teba najväčší a najpozoruhodnejší počin, ktorý sa za ostatný rok vo svete podaril?
Zaujímavým úspechom je, že do väčšieho množstva odberateľov sa dostáva virtuálna realita, ktorá nás presúva do iných svetov.

Veríš v budúci život? Kde by si si predstavovala ten svoj?
Často o tejto téme premýšľam. Myslím si, že vtedy sa stretnem s blízkymi, ktorí sú už na druhej strane. A to miesto bude vyzerať ako monumentálny antický palác utopený v oblakoch.

Cítila si už vo svojom živote beznádej a zúfalstvo? Čo si urobila, aby si to zahnala?
Áno, pritrafia sa aj také emócie. Hlavne vtedy, keď odíde niekto, kto bol pre nás veľmi dôležitý. Nie je ľahké sa vtedy vyrovnať s osudom. Oplačeme a potom robíme miesto na nové ciele, nové plány i na nové osoby. Nemáme vplyv na všetko vo svojom živote a možno je to aj dobré, lebo vďaka tomu je život nepredvídateľný a je možné objavovať ho.

Ktorá veta ťa najviac vystihuje?
Tvoje vrásky sú tvojou silou.

Aké je tvoje motto a prečo?
"Per aspera ad astra"- lebo verím, snaha vložená do práce nám prináša úspech.

Dokázala by si prežiť mesiac na púšti? Aké by to pre teba bolo?
Myslím si, že áno, hoci by to bola trochu ťažká úloha. Na púšti je počas dňa veľmi horúco a noci sú veľmi chladné. Dôležitá by bola predchádzajúca príprava na takú výpravu. Bolo by sa treba aj zaočkovať, lebo sú tam exotické ovady.

A čo opustený ostrov? Dokázala by si prežiť mesiac na takom ostrove?

Nebol by to zlý zážitok. Ak by som mala náradie na zostrojenie konštrukcie a aj nôž, tak by to bolo možné. Hoci by to bolo veľmi ťažké, pretože by som nedokázala zabiť zviera, aby som sa najedla. A iba z ovocia sa žiť nedá. A okrem toho nestrpím chrobáky a tých by tam bolo určite množstvo. Neviem, či by som tam prežila ten mesiac. Musela by som to prežiť na vlastnej koži, ale teraz taký adrenalín nepotrebujem. (úsmev).

Ktorý z tvojich nápadov si praješ, aby iní ukradli a zrealizovali?
Chcela by som, aby ľudia vymysleli teleportovanie na rýchle presúvanie sa na ktorékoľvek miesto na svete.

Čoho je na svete podľa teba priveľa?

Občas mám dosť technológií. "Zjedia" veľa nášho času. Ale žijeme v takej dobe, že sa už asi bez nich v tomto svete fungovať nedá.

Čo ti na sebe najviac prekáža?
Občas sa mi zdá, že samu seba veľmi kritizujem, čo mi nedovoľuje úplne sa tešiť z tvorby.

Čo z vynálezov ľudstva ťa najviac vystihuje?
Lietajúca mašina Leonarda da Vinciho, lebo je na tie časy novátorská, štýlová a má krídla, ktoré umožňujú lietať a plniť sny o cestovaní. (alb)

Kliknite na: Stránka s tvorbou Marty

Žaloba na kresťanov, 

ktorí ponižujú blížneho  

alebo Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí

Mýlim sa, ak si myslím, že kresťan nemá nijakým spôsobom ponižovať svojho blížneho? Stretli ste sa s tým, že kresťan sa k niekomu správa šikanujúco, ponižujúco?

   Ježiš veľmi jasne povedal, čo si myslí o odsudzovaní a ponižovaní. Neraz sa zastal tých, ktorých druhí ponižovali. A neraz ich ponižovali práve pravoverní farizeji. No on sa zastal prostitútky, obedoval s mýtnikom, dokonca aj s farizejmi sa rozprával a neponižoval ich. Ak sa niekto nazýva kresťanom a ponižuje svojho blížneho, robí úplne rovnaký skutok, aký Ježiš odsúdil. Kto dokáže veľmi jasne povedať na druhého, že je v niečom zlý, hoci rozsudok dáva len na základe veľmi skreslených informácií či pocitov, je farizej. Taktiež, aj ak by daný človek, ktorého za vinu šikanujú, bol vinný, tak nezaslúži si milosrdenstvo, aké dostáva on sám od Boha? Veď my všetci sa o milosrdenstvo máme usilovať. Nie len o ňom básniť a meditovať na sv. omši. Aj ten, kto dokáže druhého odsúdiť a pritom nehľadí na povinnosť byť milosrdný, dopúšťa sa veľkej chyby.

Skryté ponižovanie

Pri odsúdení niekoho je to viac-menej viditeľná záležitosť. Ale čo so skrytou šikanou, ktorá sa navonok nemusí ako šikana javiť, ale vnútro človeka je ňou poznačené? Pri takomto ponižovaní ide o rovnaký morálny zločin, ako pri ponižovaní viditeľnom. V 21. storočí je nevyhnutné absolútne zastaviť akúkoľvek šikanu. Kresťan by v tom mal ísť príkladom, v žiadnom prípade nesmie kresťan nijako šikanovať a ponižovať. Musí ísť podľa Písma, v ktorom sa hovorí, že "Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí". (Kniha proroka Izaiáša - kapitola 42 a Evanjelium podľa Matúša - kapitola 12). Takto sa správa k nám Ježiš. Správajme sa tak aj my všetci k Ježišovi. Ale Ježiš nie je prítomný len v kostole či v eucharistii. Ježiš sa nám prihovára aj cez toho človeka, ktorého ponižujeme. Nedovoľme akúkoľvek šikanu, akékoľvek ponižovanie. Ježiš tak nikdy nerobil. Neponižoval.

Neponížte Brazíliu!

Priznám sa k malému klamstvu, ktoré bolo raz potrebné, aby som zabránil istému druhu ponižovania. Bol som rozhodcom v amatérskej hokejbalovej lige a hrali proti sebe dve mužstvá: jedno veľmi silné, zostavené s dospelých chalanov a druhé príliš slabé, zostavené s desaťročných. Keď som videl, že mužstvo veľmi ponižujúco prehráva, ukončil som stretnutie skôr, ako som mal. Aby mali menšie poníženie, než by mali, ak by im tí silnejší nasúkali ešte zo 20 kúskov. Aj o futbalistoch Nemecka sa hovorí, že keď na brazílskej pôde "rozprášili" Brazíliu, v prestávke zápasu dostali pokyn, aby toto slávne mužstvo neponížili, nezhovädili.

Zastavenie hany

Je na nás kresťanoch, aby sme v roku milosrdenstva nezabudli byť milosrdní aj my. Je na nás, aby sme odhaľovali ponižovania vo svojom okolí, zastávali sa ponížených. A nikdy nedopustime, aby kresťan ponižoval svojho blížneho. Ani za hriech. Ako povedal kňaz Marián Kuffa: nenávidieť treba hriech, nie hriešnika. Hriešnika treba milovať. A nie ponižovať. (alb)

PS: Významy slov sa dnes stierajú, preto na záver vyjasnenie pojmu ponižovanie: poníženie /urážka/. správanie, čin, ktorý sa dotýka niečej cti: urážka ľudskej dôstojnosti, hana, pohana: poškvrna: potupa: vystaviť niekoho potupe, poníženie: znášať poníženie, zastaralo: uníženie (Vajanský), útržka (zdroj: https://slovnik.azet.sk/) 

Sme papučoví olympionici, alebo Zaklínadlo menom trend nás udusí

Olympiáda v Riu je tak blízko, vďaka televízorom, ktoré nám ju približujú, ale zároveň tak ďaleko, vďaka našej neschopnosti vyjsť z tieňa našej papučovej olympiády. Vďaka našej neschopnosti viesť deti k športu im sami vytvárame budúcnosť plnú beznádeje, lebo mať šport, je ako mať remeslo. Je mnoho klubov, ktorí sú schopní množstvo športovcov zamestnať. O koľko by sa znížila nezamestnanosť, ak by sme ich nenechali v tomto marazme. Ten budujeme všetci dospeláci, ktorí nad športom len zalamujeme rukami, ale nevedieme deti k nemu. Nehľadáme nové talenty a tak prispievame k ich budúcemu zlému stavu (nezamestnanosť), ako aj k zlému stavu športu.

Pamätám si na detské roky, keď sme stále mali ihrisko pred domom zaplnené - hrali sme na ňom hokejbalovú ligu, futbalové zápasy... Bola to naša vášeň. Našťastie počítače ani facebooky vtedy neexistovali a videohry sme si mohli zahrať akurát tak vo videopožičovniach. To boli časy. Ale vyhovárať sa na to, že dnes je iná doba a virtuálnosť pochová všetko živé, je scestné. Je to často naša najlepšia výhovorka - povieme si: nuž, deti dnes majú iné priority. Ale veď my predsa vieme ich priority motivovať. Keď sme už nejaký čas zanedbali, keď už naše dieťa nie je v hokejovej prípravke, veďme ho aspoň k hokejbalu. Veď ani pri hokejbale to nebolo také stratené (a ani dnes nemusí byť), ak sa mladý chalan nedostal na ľadový hokej, pri troške šťastia, aké mal Jaro Halák, sa aj z hokejbalu mohol (môže) prepracovať medzi hráča ľadového hokeja. Žiaľ, dnes sme vymenili športové súperenie za papučovú kultúru. A vyhovárame sa sami pred sebou, že taký je trend. Zaklínadlo menom trend nám dalo slučky na krky. Dusíme sa vlastnou neschopnosťou objavovať a podporovať talenty. Uzatvárame sa vo svojich obývačkách a pritom podporou športu by sme dali možnosť mladému človeku uplatniť sa v budúcnosti. Tým, že si so svojím dieťaťom vyjdeme na ihrisko a učíme ho športovým základom, už investujeme do jeho vzdelania a vytvárame jednu z možností jeho uplatnenia. Koľko nezamestnaných mladých ľudí, ktorí ak by boli vedení k vrcholovému športu, by dnes možno namiesto hľadania práce hrali napr. tretiu nemeckú ligu, alebo druhú slovenskú? Mali by isté peniaze. Klubov je vždy dosť, športovci, vo všeobecne podporovaných športoch ako hokej a futbal, nemôžu mať do štyridsiatky problém zamestnať sa. A po štyridsiatke sa môžu športu venovať ako funkcionári, tréneri (platení) a odovzdávať nadobudnuté zručnosti ďalším. Čo k tomuto všetkému chýba? Čo je potrebné? Nuž, v prvom rade odhodiť papučovú kultúru s papučovými olympiádami a zobrať deti športovať. My dospelí ich k tomu musíme motivovať. Inak sa zadusíme svojou neschopnosťou urobiť viac, než si povedať to otrepané, že je to trend. 

PhDr. Michal Albert, PhD.

Manifest šialenca

Časť z akéhosi manifestu napísaného na reštaurátorskom japonskom papieri. Našli ho deti hrajúce sa uprostred kjótskej štvrti Gion. 

Toto je časť z knihy Švédska šesťdesiattrojka. Celú knihu si môžete kúpiť v Panta Rhei, v Martinuse, alebo na webshope Slobodného vysielača.

Preambula

Oheň je už od nepamäti obrovským mementom. Nie je len záležitosťou fyzickou, ale je aj obrovskou duchovnou kreatúrou. Kreatúrou práve preto, lebo oheň má schopnosť tvoriť. Preto, lebo aj samotným horením, ktoré sa môže javiť ako zničujúce a deštrukčné, vlastne tvorí. Tvorí preto a tým, že zahubí všetko slabé a zlé. Všetko to, čo stojí v ceste pokroku. Aj meteority, ktoré zasiahli zem kedysi, vytvorili oheň, ktorý zničil všetky dinosaury. A len vďaka tomu teraz žije ľudstvo. Oheň - ako taký - je teda kreatívny životabudič. Preto zákon č. 1. Usagiho horiaceho manifestu znie nasledovne:

Zákon č. 1: Knieža Oheň je kreátor. Z úcty k ohňu nazývame oheň kniežaťom. Následne predstavím ďalšie podstatné vlastnosti ohňa, ktoré ho predurčujú k tomu, že je vládcom života.

...

Gion je najdôležitejšou a najnavštevovanejšou časťou japonského veľkomesta Kjóta, kde sa akoby zastavil čas. Aj dnes, v 21. storočí, sa turista môže v jeho úzkych uličkách stretnúť s naozajstnou gejšou, odfotiť sa s ňou pri tradičných japonských domčekoch. Kvôli výške daní za pozemok si totiž Japonci radšej stavali domy rozlohou na výšku ako na šírku.

Cez deň týmito uličkami prejde množstvo turistov, ktorým je radosť odpovedať na otázky, ako sa kam dostanú, v obchodíkoch ich obslúžiť... Napriek všetkému zhonu majú neustále úsmev na perách, sú úslužní a veľmi milí.

Na začiatku Gionu, v uličke Jasaka-dori, sa nachádza obchodík pána Kima. Je učupený medzi ostatnými, informuje o svojej existencii veľkým červeno-bielym pútačom. Každé ráno po vypití šálky zeleného čaju vytiahne závesy, drobnými rukami roztiahne posuvné bambusové prepletané dvere a pustí dnu čerstvý vzduch. A, samozrejme, zákazníkov.

Obchod nie je veľký, ale čistý a prehľadný. Úhľadné rady pestrofarebných kimon na vešiakoch, na poličkách vystavené figúrky Maneki Neko, mačiatok šťastia, japonský porcelán, roztiahnuté vejáre s motívmi japonských drakov, papierové lampióny, štíhle postavy gejší a nebojácnych samurajov v plnej zbroji... A mnoho ďalších krásnych drobností sa ukrýva v kráľovstve pána Kima. Stará sa oň odo dňa, keď mu zomrel otec, ktorému rodinný podnik odovzdal jeho otec, jemu jeho otec a takto sa to opakuje už veľa generácií. Tak pán Kim žije šťastne vo svojom svete, rozdáva svoju pozitívnu energiu a úsmev všetkým naokolo. Aj vďaka tomu má v obchodíku stále plno. 

Celú knihu Švédska šesťdesiattrojka si môžete kúpiť v Panta Rhei, v Martinuse, alebo na webshope Slobodného vysielača.

V Riu získame len jedinú zlatú medailu a 3 bronzové - pozrite si, kto ich získa. Olympijská prognóza Miša Alberta

Zatiaľ mal najbližšie k medailovému umiestneniu strelec Tužinský, ktorému sa ušla len "krumpľová". Podľa tejto prognózy nebude olympiáda pre krajinu pod Tatrami úspešná. V analýze sa dozviete aj dôvody a riešenie stavu. (Článok publikovaný dňa 7. 8., ešte pred súťažami vo vodnom slalome.)

Jediný náš držiteľ zlata bude vodný slalomár Matej Beňuš. Tretí najcennejší kov si na krk zavesí aj Peter Sagan, Jana Dukátová a Matej Tóth. Hoci očakávania boli oveľa väčšie, ak sa naplní táto prognóza, budú to z hľadiska Slovenska veľmi chudobné hry. Možno pôjde o ďalší zo signálov, že slovenský šport začína strácať krok so svetovou špičkou, a to postupne aj v tom historicky pre Slovensko najúspešnejšom vodnom slalome. Len jedna zlatá medaila z tohto športu, v ktorom zatiaľ Slováci dominovali, bude obrovským mementom pre všetkých, ktorí ovplyvňujú dianie vo športe. V zmysle preventívnej cesty svätého Jána Bosca by sa malo začať viacej venovať mládeži na úkor posilňovania represívnych orgánov štátu. Viacej likvidovať kriminalitu v zárodku, a to tým, že mladých ľudí niečím zaujmeme. Že im dáme možnosť pestovať ich talenty. Že im poskytneme technické zázemie a aspoň tú výstroj im zapožičiame, aby si mladí ľudia, resp. ich rodičia, nemuseli kupovať túto nevyhnutnú súčasť športovania. V niektorých hokejových kluboch takáto možnosť už funguje. A ešte je dôležité, aby sme našli taký systém podpory zo strany štátu, hlavne cez lotérie, ale aj adresnými dotáciami z rezortu školstva, aby účasť na tréningoch nebola podmienená platením drahých tréningových jednotiek, aby to bolo maximálne symbolické. Veď predsa mladí, ktorí idú pestovať šport, idú reprezentovať celý štát a štát je aj v rámci preventívnej činnosti v oblasti bezpečnosti povinný takúto prevenciu zabezpečiť a zafinancovať. Radšej menej policajtov a peniaze na šport. Aby slovenskí športovci nestrácali krok s elitou tam, kde sme dnes v elite. Ak zaspíme, druhí nás postupne predbehnú. Ak sa aj táto pomerne pesimistická medailová prognóza nenaplní a získame viacej medailí, nie je to dôvod, aby sme upustili od masívnej podpory prevenčnej činnosti s mladými, najmä cez šport. "Zabijeme" tým dve muchy jednou ranou. Len treba chcieť. A my všetci na to musíme tlačiť. Aby konečne nastala účinná a efektívna podpora športu zo strany štátu. (alb)

Foto: https://www.sportcenter.sk/userfiles/file/Studovna/OLYMPIJSKA_VYCHOVA.pdf 

Vytvára štát nové biele kone? Hlúpe zákony vyrábajú nových bezdomovcov

Už ste niekedy boli na internetových stránkach, kde si môžete kúpiť ojazdené auto? Niektorí inzerenti tam ponúkajú aj jednu zaujímavú vec - rozpredaj svojho auta na náhradné diely. Poviete si, že čo je na tom zaujímavé. Nuž z hľadiska nezvyčajnosti vôbec nič. Ale z hľadiska zákonnosti ide o porušovanie zákonov. Prečo?

   Ak máte havarované auto a neoplatí sa vám ho opraviť, lebo oprava by bola nákladnejšia ako kúpa ojazdeného auta, tak vám zostávajú len dve zákonné možnosti. Jedna nelogickejšia ako druhá. Prvou je nechať auto tak. Ideálne, ak ho máte kde uskladniť. Každý rok platiť povinné zmluvné poistenie (PZP). A každé dva roky s ním ísť na STK a emisnú kontrolu a skúsiť, či vám ju dajú. Zrejme nedajú, lebo vozidlo nespĺňa požadované technické požiadavky. Takúto možnosť by preto nevyužil nikto, pretože aj tak ho nemôže využívať. Druhou zákonnou možnosťou, ale rovnako nelogickou (výhodnou len pre šrotoviská), je automobil dať zošrotovať. Šrotovisko vám dá doklad o tom, že ste ho nechali zošrotovať v zmysle zákonov, s čím prídete na dopravný inšpektorát, kde vám auto na základe tohto potvrdenia a vašej žiadosti odhlásia. Takto zošrotované auto od vás šrotovisko odkúpi. Za automobil vám dá čiastku zodpovedajúcu hmotnosti auta. Reálne tak predáte havarované auto za cca 20 až 60 eur. Je to nevýhodný predaj, lebo keby ste si auto rozobrali na súčiastky, tak samotné súčiastky predáte za niekoľkonásobne vyššie ceny. Ale takúto možnosť, aby ste si ho sám rozobrali, zákon neumožňuje. Je to ďalší príklad toho, keď zákon vytvára nerovnoprávne obchodné vzťahy (medzi vami a šrotoviskom, lebo pre šrotovisko je odkúpenie vášho šrotu vysoko ziskovou záležitosťou, pričom pre vás je to čistá strata.) Tento zákon je aj príkladom toho, keď sám zákon (a tým teda štát) vytvára predpoklady na motivovanie k porušovaniu tohto zákona a aj ďalších zákonov. Prečo? Je to viditeľné na samotnom inzeráte, keď niekto ponúka odpredaj na súčiastky. Je to nelegálne. V zmysle zákona to urobiť nemôže. Poruší pritom niekoľko zákonov, vrátane daňových, lebo daň z príjmu za takýto predaj súčiastok ani len nemôže odovzdať, lebo je to nelegálna činnosť, a tak ani neodovzdá. A núti ho to následne k ďalšej trestnej činnosti. Je viac ako jasné, že ak si niekto svoje auto rozpredá na súčiastky, reálne (de facto) už auto fungovať ani existovať nebude. Ale de iure auto stále existuje. Je potrebné zaň platiť daň, ale aj PZP, taktiež chodiť na STK a emisné kontroly. Ako to však urobiť, keď auto už reálne nie je autom, ale množstvom súčiastok rozdrobených po celej republike? Zrejme to urobia tak, že si nájdu bielych koní. Ľudí, ktorí si od nich auto fiktívne "odkúpia". Ide o odkúpenie, kde neplatí kupujúci, ale predávajúci im za to dá nejakú odmenu, lebo zrejme by sa nikto bielym koňom nechcel stať len tak z dlhej chvíle, len tak zadarmo. Takýto biely kôň následne bude znášať všetky problémy súvisiace s fiktívnym autom, ktoré vlastní. Zrejme sa to skončí exekúciou. Takýmto hlúpym zákonom štát vlastne motivuje ľudí ku klamaniu, podvádzaniu, umožňuje vznik nových bezdomovcov, novej beznádeje... Mnohí beznádejní ľudia by si za vidinou zarobenia 20 eur za chlieb podpísali čokoľvek. Aj kúpu fiktívneho auta, čo ich následne zruinuje. Nie hneď, ale postupne. A štát sa na to vďaka svojím nezmyselným zákonom nečinne prizerá.

Riešenie: Vytvoriť a schváliť zákon umožňujúci vyvážené obchodné podmienky medzi predávajúcim a šrotoviskom, aby predávajúci nebol motivovaný klamať a podvádzať. Alebo vytvoriť a schváliť zákon umožňujúci predaj náhradných dielov zo strany vlastníka. Otázne je či lobby zo strany šrotovísk takéto niečo poslancom odporučí.

PS: Vyhlasujem, že príspevok nevypovedá o žiadnych konkrétnych udalostiach ani ľuďoch. Je založený na predpoklade, ktorý zo stavu vyplýva. 

Charlie z Dva a pol chlapa: 

Jake si donedávna myslel, že sa dá žiť aj bez peňazí

Určite poznáte kultový seriál 2 a pol chlapa. Charlie, bohatý záletník, povedal veľa vtipných myšlienok. Jednou z nich je tá o peniazoch, bez ktorých sa nedá žiť. Zamýšľam sa nad tým, že mal, ale aj nemal pravdu.

   Je to pravda ak sa na to pozeráme z pohľadu pozemského. Bez peňazí sme nahratí. Ale ak sa na to pozrieme z pohľadu večného života, tak ich dôležitosť sa znižuje. Vezmime si len ten fakt, že do hrobu si nikto peniaze, ani majetok nevezme. Jedna stať Starého zákona hovorí o boháčovi, ktorý si nahromadil majetok a vyhlásil niečo v tom zmysle, že je za vodou a zabezpečený do konca života. Nuž, mal pravdu, stopercentne, lebo ďalší deň umrel. Ak sa dnes zamýšľame nad tým, či sme, alebo nie sme šťastní, možno je táto otázka spôsobená aj tým, že sme presvedčení o božstve majetku a peňazí. Akoby hmotné statky boli najdôležitejšie. Ale nie sú, dôležitejšia je večnosť a to, čo odovzdáme smerom do večnosti. Ak sa nikdy nestaneme milionármi, nezúfajme. Vôbec to nie je dôležité. Šťastných nás musí robiť fakt, že žijeme. Je to obrovský dar. Vezmime si, koľkí takúto možnosť nikdy nedostali, koľkí umreli skoro, koľkí umreli v detstve. Dávajme prednosť životu pred peniazmi. A určite budeme šťastnejší. Pozerajme sa na veci z pohľadu večnosti. (alb)

Ako sa máme vyznať v minulosti, keď sa nevyznáme ani v tom, čo sa deje teraz? 

Aj toto odznelo v českom filme Stratení v Mníchove. Tento príspevok je len polo-recenziou na film. V príspevku sa predovšetkým filozoficky zamýšľam nad samotnou myšlienkou, ale aj nad metaforami, ktoré vo filme odzneli: Ak sa nevieme vyznať ani v súčasnosti, ako by sme tak dokázali zhodnotiť minulosť?

A potom sa celí topíme. Namiesto riešenia súčasných problémov sa hrabeme v tých minulých. Pritom stopercentnú skutočnú pravdu sami nikdy nezistíme. Lebo sme vtedy nežili. A jednak ako, keď nedokážeme ani pomenovať javy súčasné, ktoré sú pre nás veľmi blízke, veď stojíme priamo pri nich. A tak práve neriešením súčasných problémov dopúšťame návrat histórie. Vďaka neriešeniu problémov budeme nútení si históriu zopakovať. Vďaka nevyznaniu sa v problémoch súčasnosti, vďaka maskovaniu našej neschopnosti bavením sa o minulosti, spôsobujeme podporu toho zla, ktoré tak odsudzujeme. My, čo sa mu bránime, ho tak, paradoxne, sami tvoríme.

Zabili žaka

Vo filme zomrel papagáj žako. Veľmi dôležitá postava. Akýsi veľmi dôležitý symbol, aspoň ja to v ňom vidím. Keď pri natáčaní filmu nastali problémy, začali vznikať hádky, niekto si našiel prepichnuté pneumatiky, niekto musel pretrpieť facku či nadávku, ale najviac si to odniesol nevinný papagáj. Utopili ho v umelých vtáčích výkaloch. A neviem, či producenti filmu chceli dať do popredia túto metaforu, hovoriacu o tom, že často trpia nevinní, ktorí chcú pomôcť, ale ja to tam cítim. Odkazujem na pána, ktorý sa už nedokázal pozerať na to, že námestie je deravé. Začal ho sám plátať a začali sa naťahovačky s úradmi, lebo pomáhaním robil zakázanú činnosť.

Zahodiť predsudky

Pri natáčaní pochopili, že všetko je možno inak, než hovoria predsudky. A aj preto sa v príbehu začali strácať. Aj preto začali vznikať problémy. Naznačené boli aj fiktívne koprodukcie, ktorými opísali nezmyselnosť niektorých projektov. V dnešnej dobe je klamanie a krádež komplikovanejšia. Ťažšie je klamať žene, ťažšie sa kradne v obchodoch, lebo sú všade kamery. Žena si ťa môže nájsť cez GPS, či si presne tam, kde si povedal, že budeš. Obchodník ťa už vidí v kamere. Preto je doba o to zákernejšia. Lebo núti zlo hľadať ďalšie metódy. Je to ako s antibiotikami, ktoré keď často užívaš, tak choroby si na ne zvyknú a antibiotiká ti už nepomôžu. A práve hľadanie nových sofistikovanejších manévrovacích možností pre zlo robí aj nás všetkých menej odolnými. Schopnosť systému - mainstreamu - nasýtiť nás blbosťami, opiť nás rožkom, jeho schopnosť zmeniť pohľad na niečo iné, robí nás menej odolných voči zlu.

Nenechajme sa očkovať zlom

Dnešné médiá sa môžu stať veľmi nepríjemnou zbraňou v rukách zla. Je dnes veľmi jednoduché prekryť jeden problém, nejakým iným problémom, alebo zábavou. Keď dnešné zlo použije mainstream pre tieto ciele, ale aj keď zabíja kultúru, hodnoty, a opíja nás stále sa zväčšujúcim sebectvom, stávame sa neschopnými vidieť problémy. A tak ich aj riešiť. Zakuklíme sa sami v sebe. Sme voči zlu a jeho dosahom pasívni.

Obývačková rezistentnosť

Tí z nás, ktorí máme to šťastie, že majú obývačku a televízor, máme aj veľkú nevýhodu: pohodlie nám môže zatemniť triezvy pohľad. Lebo zlo sa pre nás často stáva len obrazom v televízore. A keď je obraz veľmi nechutný, televízor vypneme. A takto sa pozeráme aj na mnoho problémov dnešných ľudí: bezdomovectvo, nezamestnanosť, beznádej... Netýka sa nás to. Je to mimo nás. Ale je to chyba. Lebo aj my sa môžeme raz ocitnúť na tej druhej strane. Ale, ak sa zakuklíme ešte viac, a necháme do kukiel padať všetkých okolo, kto nám pomôže, keď sami skončíme ako bezdomovci? Ľudia vypnú televízory a pôjdu pokojne spať. Začnime rozpoznávať, začnime riešiť naše problémy, ktoré sa navonok môžu javiť, že my s nimi nič nemáme. Aby sa nestalo, že nás tie problémy, s ktorými vraj nič nemáme, samých raz pohltia. Pohodlné bahnenie sa v problémoch minulosti a zabúdanie na problémy, na ktoré máme dosah, to je to isté, ako keď sa človek, ktorý už má chrípku, lieči očkovaním očkovaním proti chrípke. Jasné pomenovanie zla minulosti je dôležité. A odsúdenie zla veľmi potrebné. Ale aj keď si robíme poriadok v našich domoch, začíname od miestností, v ktorých sa vyskytujeme najčastejšie. Až následne si upraceme pivnicu.

Viac o filme

Trailer k filmu

Ak kresťan nepodporuje talenty okolia, tak nepochopil kresťanstvo

Práve prežívame Svätý rok milosrdenstva a mnohí tento rok prežívajú pozorne, s úctou, plní očakávaní, plní radosti z prechodu cez sväté brány, plní nadšenia z udalostí, ako napr. Svetové dni mládeže. Na čo však kresťanstvo aj počas roku milosrdenstva môže zabúdať, je povinnosť násobiť svoje talenty. Nemáme byť uniformní, ale každý v súlade s vlastným talentom ohlasovať evanjelium zo striech. Ak sme sa napriek tomu na uniformitu premenili, nepochopili sme, o čom kresťanstvo v skutočnosti je.

Kto je kresťan a nepochopil svoju úlohu kresťana, v odovzdávaní sa svetu cez svoje talenty, ten pochováva všetko to, čo do neho zasial Duch Svätý. Kto je kresťan a svoje kresťanstvo obmedzil len na uniformné prejavy, ako účasť na omši, nepochopil rozmanitosť talentov. Kto je kresťan a nepochopil, že nestačí, ak si to v sebe drží, že je kresťanom, ale že to musí ohlasovať zo striech, teda ohlasovať evanjelium, tak taký tiež nič nepochopil. Rozmanitosť talentov znamená, že každý vie robiť niečo iné. Tak je to správne. Jeden vie maľovať, tak o kresťanstve a jeho výhodách hovorí farbou a štetcom, iný vie pestovať kvetiny, tak pestuje, ďalší má talent písania, tak píše, ďalší vie piecť dobré buchty, tak pečie a každý pretransformovaním svojho talentu na dar ohlasuje Krista cez svoje možnosti. Kresťanstvo sa nesmie stať len vnútornou záležitosťou. Nesmie sa "zadebniť" v pohodlnosti svojich obývačiek. Ani sa nesmie stať posudzovačným. Kresťanstvo nesmie byť kresťanstvom zabíjajúcim talenty. Kresťanstvo nesmie nútiť tých, čo majú maľovať, aby išli pestovať kvetiny. Alebo, aby talenty zahodili a vystačili si s uniformou. Lebo to talentovaní to vo svojej prirodzenosti nevedia. Lebo je to mrhanie ich talentami. A pamätáme si všetci o čom je podobenstvo o talentoch. Máme ich zúročovať, skrášľovať, odovzdávať ich svetu. Ak si niekto myslí, že je kresťan a ide druhého obmedzovať v jeho talente, či závisťou, posudzovaním, ohováraním, tak nič nepochopil. Ak si niekto myslí, že je kresťan a pľuje na tých, čo tvoria, vysmieva sa tým, ktorí tvoria, taký kresťan pľuje na Kristovu tvár. Lebo nepochopil celú podstatu. Podstatu kresťanstva, ktorá je o milosrdenstve a o talentoch. Boh nám vo svojom milosrdenstve dáva talenty na to, aby sme aj cez ich premieňanie na dar ohlasovali jeho meno a jeho milosrdenstvo.   (alb)

Trojka najpozoruhodnejších individuálnych výkonov slovenských hokejistov v NHL
- rebríček podľa Feriho Vaterku 

   Od čias ako zámorský hokej otvoril hranice európskym hráčom, sa v NHL predstavilo mnoho slovenských hokejistov, ktorí sa malou či väčšou mierou zaslúžili o zvýšenie renomé našej krajiny.

   Bol som požiadaný o to, aby som vypichol niekoľko pamätných momentov našich hráčov v NHL. I keď som fanúšikom tejto ligy už približne 22 rokov, na úvod musím podotknúť, že moje spomínanie bude siahať len od času, keď som začal sledovať NHL prostredníctvom obrazových záznamov (- veľmi hrubým odhadom asi 16 rokov späť, čiže okolo roku 2000). Preto sa do môjho výberu TOP 3 najpamätnejších momentov nemusia dostať také, ktoré by si to možno ešte viac zaslúžili.
Jedným z týchto momentov, ktorý by sa v tomto výbere určite objavil - keby som mal už v tej dobe možnosť sledovať NHL prenosy - by bolo 5 gólov Petra Bondru v zápase proti Tampe Bay (TB 3:6 WSH), kedy sa podarilo Peťovi zaznamenať 4 góly už v prvej tretine. Priznám sa, že si na tento moment nespomínam a viem o ňom len vďaka záznamu na internete. 
Keďže je však Peter Bondra mojim najobľúbenejším slovenským hokejistom všetkých čias - a tím Washington Capitals zasa najobľúbenejším a jediným tímom, ktorému som bol kedy verný - by sa umiestnil tento Bondrov výkon v spomínanom TOP 3 rebríčku (asi na 2. priečke).

Určite by mi dali mnohí fanúšikovia hokeja za pravdu, že medzi najpamätnejšie a zároveň najkrajšie okamihy bývajú považované tie, pri ktorých opätovnom sledovaní zakaždým naskakujú zimomriavky.
Tu je teda mojich TOP 3 pamätných okamihov slovenských hokejistov:

1· miesto: Marián Gáborík (Minnesota Wild) - 5 gólov + 1 asistencia (NYR 3:6 MIN)

Gabbyho 5 kúskov do siete svojho budúceho zamestnávateľa
Rád spomínam na to ako sme každé ráno s bratmi sledovali výsledky NHL na teletexte a očakávali sme, či sa stránka ''zabelasí'' (slovenské body boli zvýraznené svetlomodrou farbou). Slovenská enkláva v NHL bola v tom čase stále slušne zastúpená, a preto vidieť pravidelné bodové nádielky Slovákov nebolo nič nezvyčajné. To ráno bolo však predsa len o čosi iné. Po načítaní teletextovej stránky sa nám zatmelo, či skôr zasvietilo pred očami. Treba povedať, že k tomuto euforickému zjavu prispeli - okrem 6 Gáboríkových bodov - aj 2 gólové prihrávky Paľa Demitru, ktorý v tom čase nášmu top kanonierovi výborne sekundoval.
Za nadštandardný výsledok bolo považované, keď sa v jednom zápase objavilo meno niektorého zo Slovákov 3-4krát. Tentoraz však v jedinom zápase svietilo slovenské meno dokopy 8krát (Gáborík 6x, Demitra 2x). Proste sen každého slovenského hokejového fanúšika...
Neudržanie dvojice Gáborík-Demitra, ktorí sa starali o väčšinu tímových bodov, doposiaľ považujem za najväčšiu stratu v histórii klubu Wild. Gáboríkovu ofenzívnu explóziu si môžete pozrieť tu

2· miesto: Jaroslav Halák (Montreal Canadiens) - play-off 2010

Halákova vstupenka medzi brankárske jednotky
Prišlo to v čase, kolísavých výkonov jeho brankárskeho kolegu Careyho Pricea. Jaroslav Halák dostal nezameniteľnú príležitosť dostať sa na výslnie. A zhostil sa tejto šance naozaj majstrovsky. V kanadskom tíme z najdlhšou hokejovou tradíciou vytlačil z postu jednotky Kanaďana Pricea a dokázal si získať celý Montreal. Síce svoj tím nedoviedol až do finále Stanley Cup-u, ale svojimi výkonmi dokázal, že patrí medzi svetovú brankársku elitu. Najmä jeho výkony proti silnému tímu Washingtonu boli ako z veľkej brankárskej knihy.
Jarove výkony vo mne prebudili ešte väčší patriotizmus a bolo mi v tej chvíli takmer jedno, že môj tím v play-off končí. I preto dávam tento pamätný okamih na druhé miesto môjho rebríčka.Pripájam zostrih Jarových výkonov zo šiesteho zápasu proti Washingtonu, v ktorom zneškodnil 53 striel súpera a priviedol svoj tím k výhre 4:1: https://www.youtube.com/watch?v=_1U_WpDiLgE

3· miesto: Ľubomír Višňovský (Anaheim Ducks) - 3 góly + 1 asistencia (DAL 3:4pp ANA)

Predĺženie s višničkou na torte
Je veľmi veľa pamätných momentov, ktoré by som mohol dosadiť na pozíciu číslo 3. Nakoniec som sa rozhodol pre Višňovského hattrick, ktorý zaznamenal v drese Anaheimu proti Dallasu.
Streliť tri góly v zápase sa niektorým hráčom nepodarí ani za celú kariéru. Keď sa to podarí obrancovi, je to obzvlášť odbivuhodné. Keď nejde o žiadne šmatlance, ale krásne gólové strely, o to väčšia radosť je na to pozerať. A keď sa navyše takýto kúsok podarí zavŕšiť 5 sekúnd pred koncom predĺženia slovenskému hokejistovi - je to presne ten mrazivý pocit, pre ktorý túto hru tak milujem.

Ľubov hattrick zo sezóny 2010/2011 si môžete vychutnať tu

František ''Ferry'' Vaterka

Písať by sme mali o každom, kto svojím talentom prispel k zlepšeniu sveta, hovorí spisovateľka Inéz Melichová

Čo je najkrajšia vec, ktorá sa ti v živote podarila?

Robme to, čo v danom okamihu najlepšie vieme. Neobzerajme sa, čo si o tom myslia druhí, prezrádza svoj recept spisovateľka G. Spustová 

Za najväčšiu vec na svete považuje možnosť dať život. Najväčšie vynálezy ľudstva sú podľa nej písmo a kníhtlač. "Odkedy si sama seba uvedomujem, odvtedy som nedala peru a papieru, neskôr klávesnici a obrazovke, pokoj a trápim ich slovíčkami," povedala o svojej najväčšej záľube, ktorou sa snaží ohlasovať Krista. Rozprávali sme sa so zakladateľkou občianskeho združenia LOGOS artklub, vydavateľstva RUAH, internetovej stránky Trnavský literárny almanach, autorkou trinástich básnických zbierok, dvoch románov a niekoľkých divadiel. Veľmi povzbudivé myšlienky, ako aj liek na zúfalstvo, nám prezradila spisovateľka Gabriela Izakovičová Spustová. 

Čo je najkrajšia vec, ktorá sa ti v živote podarila?

Porodiť šesť detí. To je to najlepšie, čo sa mi v živote podarilo. Nevyrovná sa to ani môjmu štúdiu na troch vysokých školách, ani doktorátu, ani úspechom v literatúre. Najväčšia vec na svete je dať život a prežiť dobrodružstvo rastu detí do krásy a do múdrosti. No, ale to nie je celkom moja zásluha. Je to dar darcu života a ja len ďakujem, že som mohla byť pritom s VIP-vstupenkou ako ich mama.

Čo si naopak, ako sa hovorí, za klobúk nedáš?

Mám veľký problém prijať zlo vo svete ako fakt, ktorý tu bol už odkedy sa ľudstvo ľudstvom stalo. Mám problém prijať hrubosť ľudí, agresivitu, nenávisť, chamtivosť. Neviem pochopiť ako si niekto môže privlastniť cudziu vec, cudzie územie, zotročovať a gniaviť iných, akým právom niekto nad niekým vládne, akým právom niekto siahne inému človeku na život - či už je to ktokoľvek - vojak, nenarodené dieťa, starý nemohúci človek... S tým mám skutočne problém.

Čo najradšej robíš vo voľnom čase?

Rada píšem. Najmä básne. Je to pre mňa ako dýchanie duše. Odkedy si sama seba uvedomujem, odvtedy som nedala peru a papieru, neskôr klávesnici a obrazovke, pokoj a trápim ich slovíčkami. Mám rada vážnu hudbu, prírodu, meditáciu.

Čím sa živíš?

Som knižná redaktorka. Mojou prácou je čítanie kníh. Predtým som bola učiteľkou a ešte predtým zdravotnou sestrou. A teraz sa cítim ako mix toho všetkého. Všetko sa mi v mojej súčasnej práci zišlo.

Aký nápad, ktorý vzišiel z tvojej hlavy, sa podarilo úspešne zrealizovať?

Založila som občianske združenie LOGOS artklub, vydavateľstvo RUAH, internetovú stránku Trnavský literárny almanach, napísala som trinásť básnických zbierok, dva romány, jedny črty. Keď som ešte učila, napísala som pre deti niekoľko divadiel, ktoré sme s deťmi zrealizovali. Viedla som niekoľko krúžkov - literárno-dramatický, environmentálny, novinársky, v ktorom sme vydávali a tlačili si vlastné školské noviny Parnas.

Kto je podľa teba najtalentovanejší v tvojom okolí? O kom by sme mali písať?

Môj rodák Viliam Turčány. Úžasný a skromný človek, už takmer 90-ročný (teraz žije v Bratislave), ktorý preložil diela Danteho, Petrarcu a iných veľkých básnikov, preložil tiež Proglas. Literárny vedec a tiež excelentný básnik. Zaslúži si, aby ľudia poznali nielen jeho meno, ale aj jeho skvelé dielo.

Čo je tvojím zmyslom života?

Usilovať sa o dobro, o pravdu, o spravodlivosť, o schopnosť dávať zo seba to lepšie a byť pre iných darom - čo neznamená vždy s nimi súhlasiť, ani konať podľa vôle iných ľudí, iba podľa Božích pravidiel. Usilujem sa, aspoň tak, ako to v danej chvíli vládzem, neschádzať z cesty k najvyššiemu Dobru, Pravde, Spravodlivosti.

Čo najsmiešnejšie vo svojom živote si vyparatil?

Konkrétne neviem, ale myslím, že som smiešna dosť často a ani o "trapasy" nie je núdza. Veď ak sa človek naučí smiať sa sám na sebe, tak má zabezpečenú zábavu na celý život. Netreba sa brať priveľmi vážne, lebo život je len okamih. Treba si ho užiť a radovať sa. S mojimi už dospelými deťmi často "blbneme" a zasmejeme sa na všeličom. Už sa teším na to, čo vyparatíme s mojou vnučkou Juliankou, keď sa naučí chodiť a rozprávať a dúfam, že budem mať vnúčat - a teda aj smiechu a radosti - celú hŕbu.

Aká je ústredná myšlienka, ktorou momentálne žiješ?

Byť naplno k dispozícii pre tých, ktorí ma potrebujú - pre moje deti, pre moju mentálne postihnutú sestru, pre moju chorú mamu na vozíčku, pre môjho manžela, pre moju prácu, otvorená Duchu pre nové veci, pre tvorbu...

Čo je podľa teba najdôležitejší vynález ľudstva?

Písmo - inak by sa nedala uchovávať múdrosť v takej miere, v akej je to možné vďaka písmu. A ešte kníhtlač.

Ak raz o tebe bude napísaná kniha, aký názov by bol momentálne najvýstižnejší? A aký názov by si si najviac priala?

Asi by mal názov Šťastná (stará) mama. Aký by som si priala Skvelá (stará) mama.

Aký je tvoj najobľúbenejší film, seriál, kniha, pieseň?

S týmto mám problém. Nemám vybraté svoje naj... Rada si pozriem dobrý film (momentálne mi filmy odporúčajú moje deti - a ich výber ma celkom teší), ale nemám najobľúbenejší. Nerada pozerám to, čo som už videla, okrem niektorých rozprávok a starých filmov. Knihy čítam neustále a mnohé sú skvelé, mnohé sú vzácnejšie než iné, ale tiež by som nerada vyčlenila konkrétnu naj... Hudbu mám rada vážnu, ale rada si počúvnem každú dobrú pieseň. Záleží mi však na obsahu.

Čo ešte túžiš vo svojom živote zažiť, alebo dokázať?

Je toho veľa, čo mám na pláne zažiť keď budem "veľká a bohatá", ale najviac túžim zažiť, aby boli moje deti a ich deti a deti týchto detí... dobré, múdre a šťastné... a túžim to zažiť (aspoň tie vnúčatá). ... a áno raz sa určite vydám na cesty a uvidím krásne krajiny, zdokonalím sa v jazykoch, chcela by som ešte napísať aspoň časť toho, čo mi víri v hlave, meditovať na brehu mora alebo na vysokej skale, v lese - vsávať Božiu múdrosť a silu, čo dal svetu vo svojom veľkolepom projekte s názvom svet, vesmír...

Kde najďalej si bola a čo je najdôležitejšia myšlienka, ktorú ťa ľudia tam žijúci naučili?

Doteraz som žiaľ priveľmi necestovala. Teraz sa to začína trochu meniť. Môj život bol ukotvený vo vlastnom rodinnom hniezde, vo výchove detí a v dlhoročnom štúdiu. A títo moji ľudia, ktorých som mala blízko seba ma naučili milovať život, milovať svet, milovať múdrosť, milovať jednoduchosť. Naučili ma, že človek dokáže veľmi, veľmi veľa zvládnuť v živote - ak je rozhodnutý a odhodlaný slúžiť, ak miluje, ak dôveruje Bohu, ak je pokojný, ak do svojho života vloží každý deň celé svoje ja a niekedy, ak to proste nechá plynúť podľa Božieho plánu a potom ďakovať a byť prekvapený, ako ďaleko či vysoko ho to doviedlo, alebo žasnúť, že to vôbec všetko zvládol.

Čo z toho by si chcela preniesť na Slovensko? Podarilo sa už prípadne niečo?

Nebáť sa prijať deti, nebáť sa študovať, nebrať ohľad na hlúpe reči tých, ktorým sa nepáči, že vyčnievate z radu. Nebáť sa prijať veľké výzvy a realizovať ich. Neprepadať zúfalstvu ak sa nedarí, a nespyšnieť, ak má človek úspech. Proste počúvať a ďakovať.

Čo je podľa teba najväčší a najpozoruhodnejší počin, ktorý sa za ostatný rok vo svete podaril?

Encyklika pápeža Františka LAUDATO SI.' Všetko, čo robí. V súčasnosti najväčšia osobnosť. Prelomové myšlienky plné Ducha, len či sme schopní pochopiť, čo hovorí. Nemám vždy pocit, že áno.

Veríš v budúci život? Kde by si si predstavovala ten svoj?

Verím v budúci život. Nepredstavujem si ho ako miesto, ale ako stav, v ktorom by sa ocitlo moje ja po opustení svojej karosérie. Myslím, že my sa rozhodujeme. Každý deň robíme mnoho ráz voľbu medzi dobrom a zlom, a tak si vyberáme svoju "letenku". No ako matka viem, že rodič tak nesmierne miluje svoje dospelé dieťa, že ho nechá ísť, aj keď sa rozhodne opustiť dom, aj keď sa rozhodne žiť v tme, chlade, mraze, hlade - lebo si myslelo, že tam vonku bude niečo viac, niečo lepšie... len dúfa, že toto veľké dieťa raz nájde cestu k rodnému krbu, k rodinnému stolu, k hojnosti dobra a lásky, k objatiu tých, čo ho milujú - a to je vlastne moja predstava o budúcom živote... o nebi, o pekle a o očistci, nech ho nazývajú jednotlivé kultúry hocakými menami.

Cítila si už vo svojom živote beznádej a zúfalstvo? Čo si urobila si to zahnala?

Zúfalstvo je asi prisilný výraz, ale často mi bolo všelijako. Nevidela som východisko. Čo som robila? Asi mám šťastie, že som žena a smiem aj plakať. Občas som zúrila. Občas som musela "utiecť" na hodinku-dve-tri do prírody - tak to mi skutočne pomáhalo. Alebo spánok. Spánok je geniálny. Alebo som to proste nechala bežať, nech už sa stane čokoľvek, a veci sa začali riešiť. Niekedy som doslova kričala k nebu a sťažovala sa Otcovi na plné hrdlo... pomáhalo to a často sa to aj, dovoľte mi toto silné slovo, priam zázračne vyriešilo. A niekedy treba asi dobrý boxovací mech... No v každom prípade nakoniec treba vstať a niečo robiť - aj keď to možno zatiaľ nie je podľa našich predstav. V živote som sa naučila, že všetko, čo človeka postretne, má svoj význam. Niekedy aj prehry, aj chudoba, aj nedostatok, aj "triedenie" priateľov...

Ktorá veta ťa najviac vystihuje? Aké je tvoje motto a prečo?

Život je taký krátky okamih, že sa neoplatí upadať do zúfalstiev. O sto rokov si na nás nikto ani nespomenie (okrem nebeského Otca). Tak treba robiť to, čo v danom okamihu najlepšie viem a neobzerať sa na to, čo si kto o tom myslí. Treba sa z toho okamihu radovať a len si tak pokojne svietiť.

Dokázala by si prežiť mesiac v pustatine? Aké by to pre teba bolo?

Neviem. Ale ak by som mala aspoň minimálne jedlo a vodu, tak by som si ticho a samotu užívala tak veľmi, ako by sa len dalo. Ticho a samota v prírode - sú pre mňa kúpele pre dušu. Ešte by bolo super mať tam zásobu pier a papiera. Ale to až neskôr, keď by som sa nabažila ticha, a to aj vnútorného.

Ktorý z tvojich nápadov si praješ, aby iní ukradli a zrealizovali?

Túžbu, aby neboli vojny, aby si navzájom ľudia neubližovali. Aby bol svet miestom pokoja, normálneho života, lásky, dobra. Aby ľudia neničili prírodu, ale ju chránili. Aby ľudia nezabíjali svoje nenarodené deti a nezbavovali sa svojich starých rodičov odkladaním do starobincov, hoci aj luxusných. Aby všetci mali čo jesť, aby mali pitnú vodu a strechu nad hlavou. Aby malo každé dieťa dobrých, pracovitých a milujúcich rodičov. Aby svet nebol naruby, ale aby sa obnovil prirodzený poriadok. Aby sa ľudia riadili aspoň Desatorom - to by celkom stačilo na záchranu sveta a ľudstva.

Ktorú časť svojho majetku by si teraz hneď zobrala a položila na námestie s priloženým odkazom - berte si, nech to poslúži vám, ja mám toho dosť?

Čo by to asi tak malo byť, ak by to nemalo byť niečo, čoho sa chcem zbaviť, ale keby som chcela darovať niečo cenné? Myslím, že by som tam pokojne mohla dať nadšenie zo života, radosť zo života, radosť z detí... takže jednoznačne radosť. A ešte vďačnosť, že som mohla prežiť svoje dobrodružstvo života. A azda ešte bláznivé a asi aj odvážne nápady. Tak tých mám skutočne na rozdávanie.

Čo ti na sebe najviac prekáža?

Bojazlivosť, nestriedmosť, zábudlivosť, a tak trochu neporiadnosť vo veciach, s ktorou (márne) roky rokúce bojujem (niekedy úspešnejšie, no neraz menej úspešne)... a iné mnohé veci, s ktorými sa radšej ani nepochválim. No chvála Pánu Bohu, že mám 6 detí, ktoré ma z mojich neduhov liečia.

Čo z vynálezov ľudstva ťa najviac vystihuje?

Písmo. Písmo zviditeľňuje ľudskú myšlienku. Ja zviditeľňujem myšlienku Stvoriteľa o mojom živote. Škoda, že nie vždy je táto Božia myšlienka na mne zreteľná a krasopisná. Častejšie je to môj škrabopis, keď sa usilujem o svoj vlastný rukopis a krivím presné línie Múdrosti, Pravdy a Krásy. (alb) 

Trojka najpozoruhodnejších individuálnych výkonov slovenských hokejistov v NHL - rebríček podľa 

Miša Alberta 

Tak toto je môj aktuálny pohľad na najkrajšie individuálne momenty Slovákov v kanadsko-americkej hokejovej NHL. Ďalšie budem postupne pridávať a rebríček aktualizovať podľa môjho aktuálneho pohľadu. Aj vy, milí čitatelia, si však môžete vytvoriť svoj vlastný rebríček najkrajších slovenských momentov v NHL. Váš rebríček bude publikovaný, ak mi ho pošlite na adresu nindzovkluc@pobox.sk

1. miesto: Halák vygumoval Ovečkina, žiaril v celom play-off

Vtedajší brankár slávneho klubu Montreal Canadiens Jaroslav Halák vytlačil svojimi výkonmi Careyho Pricea na striedačku a nedovolil Washingtonu prejsť do konferenčného finále. V sezóne 2009/2010 Halák zažiaril svojimi výkonmi natoľko, že bola o ňom zložená pieseň, ktorej hlavným mottom bolo: Jaroslav Halák nám vráti Stanley Cup. V hľadisku bolo vidieť množstvo fanúšikov, ktorí si vyrobili dopravnú značku STOP, ale namiesto tohto zápasu stálo HALAK. Napriek vydarenej sezóne, v ktorej už najslávnejší klub NHL nestačil na letcov z Filadelfie, sa vedenie montrealských Canadiens rozhodlo Haláka vymeniť do St. Louis. Fanúšikov tento krok nahneval. 

2. miesto: Gáboríkovych 5 gólov do siete NY Rangers

Oh boy! Takto komentoval komentátor miestnej televízie piaty gól v zápase Minnesora Wild - New York Rangers. V tomto divokom zápase vsietil trenčiansky odchovanec Marián Gáborík obdivuhodný počet piatich gólov. Trojka draftu sa predviedla proti slávnemu klubu z Manhattanu. Práve tento klub, ktorému do bránky vsietil zahanbujúci počet pukov, si ho neskôr "ulovil" pre svoje bielo-modro-červené farby. Nesmieme zabudnúť, že 5 gólov sa Gáboríkovi podarilo aj vďaka perfektnej hre a prihrávkam nebohého Pavla Demitru, ktorý bol v tom čase spoluhráčom Gáboríka u Wild. 

3. miesto: Tatarovo sólo cez celé klzisko zakončené gólom

Tomáš Tatar nepatrí medzi najväčšie hviezdy NHL, no napriek tomu si v zápase s Dallasom dovolil veľmi sebavedomý prienik cez celé klzisko, v ktorom mu nedokázal nikto zabrániť. Jeho prekrásny výlet sa skončil s pukom umiestneným do bránky súpera, čo znamenalo zvýšenie skóre na 4:1 pre Detroit. 

Filmy ako inšpirácia

Hneď na začiatok poviem, že ľudia pozerajú také filmy, na aké dozreli, resp. aké s nimi rezonujú. V ostatnej dobe sa pozerá množstvo filmov, najmä pre zábavu, alebo aby sme "zabili" čas. Ja pozerám filmy z iného dôvodu. Pozerám taký druh filmov, ktorý ma inšpiruje, "nakopne", dostanem chuť po pozretí takého filmu zmeniť niečo vo svojom živote, poviem si že aj ja by som chcel tak žiť.

Podľahne hokejista Handzuš 

volaniu slovenského titulu? 

V NHL odohral 1128 zápasov, v ktorých strelil 200 gólov a 328 gólových prihrávok. V sezóne 2013/2014 získal Stanley Cup s tímom Chicago Blackhawks. So slovenskou reprezentáciou dosiahol titul majstra sveta a dvakrát vicemajstra sveta. V NHL si zahral za tímy St. Louis Blues, Phoenix Coyotes, Philadelphia Flyers, Chicago Blackhawks, Los Angeles Kings, San Jose Sharks. Ikona slovenského hokeja Mišo Handzuš.

Po zisku Stanley Cupu s ním už Chicago nepočítalo. A tak sa vrátil tam, kde hokejovo vyrástol - do mesta pod Urpínom. Už dve sezóny za sebou tímu pomohol k finále hokejovej extraligy. Ale vždy to vyšlo "len" na vicemajstrov. Za svoje rodné mesto hral za symbolické 1 euro mesačne. Evidentne túto službu, ktorú navyše nechce zaplatiť, robí z úcty k mestu, ktoré ho hokejovo vychovalo. Po ostatnej sezóne si nechal čas na rozmyslenie. Mnohí dúfajú, že Handzuš ešte nezavesí korčule na klinec. Hráč takéhoto formátu by jednoducho chýbal. Aj keď to raz príde, je pochopiteľné, že hokejová obec chce ten okamih oddialiť. Fanúšička banskobystrických "baranov" Nika Chabrečková v tom má jasno. "Podľa mňa by mal pokračovať. Pokračovať tam, kde chce, kde ho to napĺňa, všetci Bystričania sú na neho určite hrdí a aj naďalej budú, nech hrá kdekoľvek." V súvislosti s Mišom Handzušom sa totiž v predchádzajúcej sezóne hovorilo o lanárení bratislavského Slovana. Ale predpoklad, že na úkor rodiny vezme náročnú sezónu v kontinentálnej lige, ktorú sprevádzajú desiatky hodín lietania, dokonca už aj do Číny, sa zrejme nenaplní. A tak, ak Handzuš zostane aktívnym hokejistom, bude to zrejme posledná sezóna a ukončí ju v bystrickom klube HC´05. Ako sa hovorí, do tretice všetko dobré. Volanie po získaní slovenského titulu ho možno vráti do hry a v septembri vykorčuľuje na slovenské štadióny. Je skvelé, že hokejisti, ktorí dosiahli obrovské úspechy, sa vracajú do rodných miest a odovzdávajú svoje skúsenosti mladším. (alb)

Zdroj počtu zápasov: https://www.hockeydb.com/ihdb/stats/pdisplay.php?pid=30375

Prišiel čas na databanku nápadov a potrieb - na revolúciu pracovného trhu

Už to vieme nejaký ten piatok. Pracovných príležitostí je stále menej. Ale prišiel čas na to, aby sme aj my, ľudia zdola, urobili niečo pre vznik nových pracovných pozícií. Čo poviete na takýto nápad? Vytvoriť novú pomyselnú inštitúciu, nejakú databanku nápadov, potrieb okolia, ktoré treba zrealizovať. Túto databanku podporia firmy, z ktorých peňazí by sa mohlo zaplatiť ľuďom, ktorí tieto potreby či nápady zrealizujú. Vznikne tak množstvo pracovných príležitostí. Čo by ste na to povedali?

   Všímajme si aktivistov, ktorí vo voľnom čase robia niečo pre svoje okolie. Napr. mladých animátorov, ktorí pripravujú program pre mládež, ktorá by sa inak opustená potulovala po uliciach. Alebo aktivistov z rôznych spolkov, ktoré sa snažia o zlepšovateľké pôsobenie na svoje okolie. Rôzne okrášľovacie spolky. Prípadne rôzne ekologické hliadky, ktoré čistia okolie od nelegálnych skládok. Alebo rôzne amatérske kultúrne spolky, rôzne mládežnícke kapely, ktoré sa snažia presadiť inak, než cestou komercie. Rôznych ľudí, ktorí majú charitatívne srdce a rôznymi spôsobmi pomáhajú ľuďom... 

   Mohlo by ísť o projekt, v ktorom budú združené rôzne pozitívne aktivity. Ich úlohou by bolo pomáhať svojmu okoliu, zhromažďovať potrebné veci, ktoré treba urobiť (a nájdeme ich tisíce), a tak vytvárať nové pracovné miesta. V čase, keď je práce stále menej cítime, že niečo také potrebujeme. Vytvoriť systém, vďaka ktorému sa dá mnohým ľuďom práca a zároveň sa pomôže okoliu. Ak budeme my všetci ako masa tlačiť na to, aby vznikal nový typ práce, lebo je to dôležité z pragmatického, ale aj esteticko-kultúrneho hľadiska, určite to presadíme. Ak tento nápad nikto nevyužije, využime ho my. Len musíme chcieť všetci. Zlúčme viaceré pozitívne aktivity do jedného veľkého systému, ktorý svojím správnym nastavením hľadania dobra a presadzovania dobra pred zlom sám bude generovať nápady, pracovné miesta a lákať sponzorov, ktorí radi prispejú napríklad na nejakú pozitívnu vec, ktorá sa vybuduje/opraví v okolí. Vďaka čomu (sponzorom) sa nájdu aj financie na zabezpečenie platov pre mnohých ľudí. Idealistické? Možno áno. Ale ideály sa stávajú realitou ak to naozaj chceme a urobíme pre to potrebné kroky. Mnoho malých krôčikov už je. Spojme ich. A pomôžeme tak nám, naším deťom, svojmu okoliu. Lebo práce bude stále menej. Nedovoľme ju. Vytvárajme ju svojou aktivitou.                                     PhDr. Michal Albert, PhD. 

Ľudia túžia byť klamaní. Preto bude Rybníčkova aj Kiskova strana (strany) neúspešná (neúspešné) - KOMENTÁR

Po ostatných parlamentných voľbách sa začalo hlasno hovoriť o vzniku politickej strany trenčianskeho primátora a bývalého riaditeľa STV Richarda Rybníčka. Zároveň sa hovorí o vzniku strany okolo prezidenta Kisku. Možno pôjde o spoločný projekt, možno o dva samostatné subjekty. Prečo sa nazdávam, že ani jedna z nich nebude úspešná? Lebo ľudia na Slovensku túžia byť klamaní. Už si na to zvykli a romantickému scenáru neveria.

   V rozhovore pre týždenník Trend Rybníček povedal aj nasledujúce myšlienky: "Mojou prioritou je zmeniť politický systém, zmeniť územnosprávne členenie Slovenska, zmeniť fungovanie vlády a štátu. Zúžiť centrálnu moc vlády a presunúť ju do regiónu." Ale... Ľudia sú naučení, že veci nefungujú. Ak im zrazu niekto povie, že veci fungovať budú, neuveria. A možno to ľudia ani nechcú. Chcú byť klamaní. Následkom je ešte väčšie sklamanie, ale to sa navonok správa ako sklamanie menšie. Ale len navonok. Silný projekt politickej strany je Smer. Silný z hľadiska toho, že majú stále veľa percent. Nepochopiteľne, ale majú. A možno pochopiteľne. Lebo ľudia túžia byť klamaní. Smeráckou údajnou snahou bolo vytvoriť sociálny štát, kde bude fungovať sociálna spravodlivosť. Kde budú istoty. Ale veď už zľudoveli tie vtipy o tom, že istoty máme len dve. Na Slovensku sa teda ani im nepodarilo dosiahnuť to, čo vraj chceli. Istoty nemáme, rovnako ani sociálnu spravodlivosť. Mnoho ľudí nemá prácu a žije v beznádeji. Sociálne podniky padli prachom. Ale ľuďom sa tieto rozprávky dobre počúvajú, preto ich naďalej chcú. A nadradia ich aj nad realitu, ktorá o rozprávke nesvedčí ani trochu.

Úprimnosť sa nenosí

"Vždy privítam normálnu rozumnú stranu, ktorá bude chcieť zmeniť Slovensko." Otázne je, či takúto stranu privítajú občania, ktorí túžia byť klamaní. Ako príklad poviem vymyslený príbeh. Predstavte si, že vymyslenému človeku Izidorovi opravovali auto v servise. Cieľom bola oprava výfuku. Po tom, ako mu výfuk opravili, začala svietiť nejaká kontrolka. Evidentne to nespôsobila oprava výfuku. Poctivý opravár majiteľa Izidora informoval, že tu začala svietiť kontrolka, zrejme bola nejaká chyba v elektronike. Majiteľ sa za úprimnosť a pravdu odvďačil tým, že obvinil mechanika. Že to práve on pri oprave výfuku spôsobil. Hoci opravár s tým nič nemal, veď pri oprave výfuku sa nejde do elektriky. Ale majiteľ trval na svojom. Takže opravár si povedal, že mohol radšej vykrútiť žiarovku a tváriť sa, že žiadny problém nie je. A majiteľ by bol spokojný. Ľudia túžia byť klamaní. Tak je to aj s politikou. Ľudia na Slovensku netúžia po pozitívnych zmenách. Výsledkom je, že strana, ktorá také zmeny chce zaviesť, nebude úspešná. Takže jedinou možnosťou je vytvoriť stranu s fiktívne iným záujmom. Postaviť ju marketingovo, akože s úplne inými cieľmi navonok, pričom reálne by robili pozitívne zmeny. Úprimnosť sa nenosí. Žiaľ. Na Slovensku je to tak. Preto strana, ktorá úprimne chce zaviesť dobré zmeny, nebude úspešná.

Zvykli sme si na neefektivitu

"Okrem decentralizácie je to jednoznačne slobodný trh, absolútna podpora menšín a ich práv, efektívne narábanie s verejnými finančnými zdrojmi a budeme si ctiť slobodný trh." Sú to pekné myšlienky, ale v dnešnom svete plného strachu to nebude možné. Ľudia chcú radšej, nech o ničom nemusia rozhodovať. Najradšej by zrušili aj vyššie územné celky - nevidia v nich žiadny prínos, význam, ani necítia, že o niečo vlastne oni rozhodujú. Na Slovensku sa žiaľ ešte aj z decentralizácia stáva väčšia centralizácia. Z papiera sa totiž ľudia nenajedia. Papier znesie veľa, ale reálny výsledok k papierovej deklarácii vôbec nemusí smerovať. Navyše pojem efektívne fungovanie štátu tu nikto nepozná a ešte veľmi dlho poznať nebude. Lebo sme si zvykli.

"Aj vzhľadom na to, že kľúčový bod programu a snahy o zmenu charakteru štátu je preniesť čo najviac mocenských kompetencií na čo najnižšiu úroveň, teda do regiónov, do miest a obcí." Ľudia akoby nechceli nový charakter. A sú mnohé obce, kde sa nikto necíti na úlohu starostu. Nikto nechce vziať zodpovednosť do svojich rúk. Alebo je mnoho maličkých obcí, ktoré nemajú ani na plat starostu. Takže už teraz sa hovorí o zlučovaní mnohých obcí do dvoj-obcí, troj-obcí či viac-obcí.

V stave, keď ľudia ľúbia viacej klamstvo ako pravdu, viacej klamstvo, ako reálnu pomoc, zostáva Rybníčkovi vytvoriť nie pravicovú, ale zdanlivo ľavicovú stranu, ktorá však bude robiť dobré kroky v prospech ľudí, v prospech správneho fungovania krajiny. V tomto stave, v akom sme, žiaľ, typ strany, akú chce založiť Rybníček, nikdy nebude úspešná. Navyše po ostatných sklamaniach s novými stranami o to viacej.                                                                            (alb)

Zdroj citácií: https://www.etrend.sk/trend-archiv/rok-2016/cislo-16/mudri-ludia-by-sa-mali-zapojit-do-zmeny-tohto-statu.html 

Snáď sa na Slovensku preslávim svojím písaním, hovorí autor pripravovanej knihy o rómskom kmeni

Myslí si, že pracovať je krásne. Najviac ho však baví písanie, ktoré je zmyslom jeho života. V súčasnosti má rozpísaný historický príbeh s názvom Osudy cigánskeho kmeňa Trades, po ktorom chce napísať aj knihu Kronika Jazmin. Hoci v súčasnosti pracuje v automobilovom priemysle, túži sa stať slávnym spisovateľom. Petr Skybský z Karvinej.

Čo je najkrajšia vec, ktorá sa vám v živote podarila?

Najkrajšia vec? Zohnať si rýchle prácu a kolegov. Pracovať je krásne.

Čo najradšej robíte vo voľnom čase?

Vo voľnom čase rád počúvam hudbu a píšem. Písanie ma veľmi baví.

Čím sa živíte?

Pracujem ako operátor v automobilke. Výroba karosérie. Som agentúrnym zamestnancom.

Aký nápad, ktorý vzišiel z vašej hlavy, sa podarilo úspešne zrealizovať?

Myslím si, že ešte žiadny. Mám nápady akurát tak na písanie.

Kto je podľa vás najtalentovanejší vo vašom okolí? O kom by sme mali písať?

Myslím si, že všetci ľudia sú talentovaní, len niektorí ten talent ešte neobjavili. Ťažko súdiť. O kom písať? Asi o ľuďoch a vymýšľať si príbehy.

Čo je vaším zmyslom života?

Zmyslom môjho života je písanie. Rozprávky, príbehy, proste to, čo mi napadne. Napĺňa ma to.

Čo najsmiešnejšie vo svojom živote ste vyparatili?

Najsmiešnejšie? Myslím, že to tu nebudem rozoberať, je to chúlostivé.

Aká je ústredná myšlienka, ktorou momentálne žijete?

Moja myšlienka, ktorou žijem? Je to múza a písanie. Rád premýšľam.

Čo je podľa vás najdôležitejší vynález ľudstva?

Vynález ľudstva? Myslím si, že je to hudba. Hudba lieči, dáva radosť a smiech. Niekedy hudba dáva inšpiráciu. Ale aj rôzne elektronické spotrebiče, ktoré ľuďom uľahčujú prácu.

Ak raz o vás bude napísaná kniha, aký názov by bol momentálne najvýstižnejší? A aký názov by ste si najviac priali?

Práve pracujem na mojom príbehu s nádychom histórie. Volajú sa Osudy cigánskeho kmeňa Trades a k tomu budem nadväzovať ďalším dielom, ktorý sa volá Kronika Jazmin.

Aký je váš najobľúbenejší film, seriál, kniha, pieseň?
Najobľúbenejšia je Doba ľadová a ďalšie diely, je to komediálne a dobrodružné. Kniha? Snáď Čítanie o hradoch, zámkoch a mestách od spisovateľa Eduarda Petišku. Piesne počúvam všetky. Vypočujem si čokoľvek.

Čo ešte túžite vo svojom živote zažiť, alebo dokázať?
Chcel by som byť slávnym spisovateľom.

Kde najďalej ste boli a čo je najdôležitejšia myšlienka, ktorú vás ľudia tam žijúci naučili?

Najďalej som bol na Slovensku. Čo sa týka ľudí, tak je to rôzne. Od každého sa nechám poučiť. Každý má iné skúsenosti. Snáď sa na Slovensku preslávim svojím písaním.

Čo je podľa vás najväčší a najpozoruhodnejší počin, ktorý sa za ostatný rok vo svete podaril?

Čo sa vo svete podarilo? Myslím si, že bádanie po starých civilizáciách.

Veríte v budúci život? Kde by ste si predstavovali ten svoj?

Áno, verím v budúci život. Predstavujem si, že budem v budúcom živote. Naozaj neviem (smiech).

Cítili ste už vo svojom živote beznádej a zúfalstvo? Čo ste urobili, aby ste to zahnali?
Áno, cítil som zúfalstvo, ale to bolo detstvo. Už si nespomínam.

Ktorá veta vás najviac vystihuje?
Neviem, ktorá veta. To posúdia druhí.

Aké je vaše motto a prečo?

Moje motto? To naozaj neviem. Neriadim sa mottom.

Dokázali by ste prežiť mesiac v pustatine? Aké by to pre vás bolo?

Možno by som prežil na pustatine, ale to je pud sebazáchovy každého z nás. Niečo na jedenie by sa našlo. Alebo by som niečo musel uloviť.

Ktorý z vašich nápadov si prajete, aby iní ukradli a zrealizovali?

To naozaj neviem, možno nejaký podarený príbeh.

Ktorú časť svojho majetku by ste teraz hneď zobrali a položili na námestie s priloženým odkazom - berte si, nech to poslúži vám, ja mám toho dosť?

Nič. Nerozdávam. Svoje veci si vážim. A keď ide o nejaké staré obnosené veci, tak ich položím ku kontajneru. Niekto si ich vezme, keď ich niekto bude potrebovať.

Čo vám na sebe najviac prekáža?
Čo mi prekáža? Neistota, ale ak nebudú istoty, idem ďalej.

(alb)

Továreň na beznádej, alebo, ktorý blázon by si do záhrady kúpil bazén a potom by ho nevyužíval?

KOMENTÁR - Toto je žaloba na vlastnú republiku. Pomyselná žaloba. Prečo? Za nezodpovedné investičné rozhodnutie. Za stratu nádejí. Za beznádej. Za zúfalstvo. Za beznádej a zúfalstvo napriek investícií do nádeje. Sú to dôvody na to, aby sme aspoň pomyselne zažalovali krajinu, ktorá takýto stav dopustila? Krajinu, ktorá kúpila bazén, ale nevyužíva ho? Sú. Prečo? Veď je to jasné. Čítajte ďalej tento komentár o bláznivej dotácii.

Vraj si človek mal vybrať niečo iné

Hovoríme o pracovnom trhu. O školstve. O uplatniteľnosti na trhu. Vezmime si jeden z argumentov tých, čo tvrdia, že si človek sám môže za svoje vzdelanie, alebo ako bol snaživý. Tu to však neplatí. Lebo tento argument je neplatný, nepravdivý. Apropo, snaha: Na Slovensku má človek často pocit, ale aj sa mu to reálne ukazuje, že čím viacej sa snaží, tým väčšiu šancu má byť neúspešným. Vráťme sa ku argumentu a povedzme si, prečo je nepravdivý. Tento argument by platil jedine v tom prípade, že školstvo by bolo absolútne bez peňazí štátu, teda bez vplyvu štátu, bez jeho dotovania, resp. bez dotovania nami všetkými. Keďže školstvo nie je bez vplyvu štátu a je štátom dotované, je povinnosťou štátu investíciu, ktorú si zvolí (teda investovať do školstva, rozumej do daného žiaka) zúročiť a využiť. Je to asi tak, ako keby ste si vy ako rodina postavili bazén, ale rozhodli by ste sa ho nevyužívať. Len by ste sa na neho občas chodili pozerať. A doma by ste sa pýšili certifikátom o tom, že vlastníte bazén. Bola by to hlúposť. Presne takú istú hlúposť robí štát ak na jednej strane dá peniaze na štúdium študenta (porovnaj: kúpa bazénu), ale na druhej strane neurobí reálny krok na to, aby ten študent mohol toto vzdelanie, túto investíciu (porovnaj nevyužitie bazénu) využívať. Ak by sa otec rodiny zachoval tak, že by si kúpil bazén, ktorý by aj nechal postaviť na záhrade, ale potom by ho nikto, ani on sám, nevyužíval, dalo by sa takéhoto otca nazvať nezodpovedným gazdom, ktorý plytvá rodinné peniaze na niečo, čo nebolo potrebné, pretože prax ukazuje, že to ani nikto nevyužíva. Tak isto aj štát, ktorý dotuje vzdelanie v odbore, v ktorom následne nezabezpečí reálne uplatnenie dotovaných absolventov, rovnako plytvá štátne peniaze. Rozumej naše, pretože štátne peniaze sú naše peniaze.

Investormi sme my všetci

Vláda investuje do množstva projektov. Investuje do nich naše peniaze. Ale za to investovanie sa minimálne očakáva, že zabezpečí aj fungovanie daných hotových investícií, stavieb. Napr. vláda postaví diaľnicu. Následne zabezpečí, aby boli namaľované čiary, osadené dopravné značky. Potom cestu otvorí a môžu sa po nej dopravovať ľudia. Bez toho, aby raz fungovala, nemalo predsa zmysel dávať do toho projektu peniaze. Iný investičný projekt, do ktorého vláda investuje, je investovanie do štúdia vysokoškoláka. Na každého vysokoškoláka v republike vláda dá z našich peňazí okolo 3-tisíc eur ročne. Za 5-ročné štúdium je to 15-tisíc eur len na jediného vysokoškoláka. Ak ide študent ďalej, teda na doktorát, dotuje ešte aj interného študenta sumou okolo 500 eur mesačne, plus spomenuté dotácie univerzite. Preto sa očakáva, že buď: vláda vie, že tento človek sa vďaka tejto investícii uplatní na trhu práce a vďaka tomu bude pracovať a svojimi daňami postupne vráti štátu (vláde, krajine, ľuďom) investíciu, ktorú do neho štát (vláda, krajina) dal. Alebo: ak vláda na základe reálnych čísel vie, že prispieva na odbor, v ktorom sa neuplatní, tak vedome študenta klame. A občana, ktorý na to prispieva, okráda. Alebo, ešte má jednu možnosť, aby si ochránila povesť. V zmysle svojej vyjednávacej, resp. manažérskej pozície - lebo vláda je exekutívny, teda výkonný, manažérsky, orgán - môže ešte urobiť vyjednávania so zamestnávateľmi, daňové úľavy, alebo vytvárať rôzne projekty na to, aby sa investícia do vzdelania zúročila, aby priniesla efekt, aby sa splatila. Vezmime si ako príklad predmet žurnalistika. Ak ročne na Slovensku vyjde zo škôl napr. 100 nových absolventov žurnalistiky alebo masmediálnej komunikácie, a vláda vie, že nové médiá nevznikajú a z týchto 100 absolventov sa v odbore uplatní možno 10, tak uvedomujúc si svoju chybu, že takéto štúdium umožnila a dotovala ho, má prijať zodpovednosť a dohodnúť sa napríklad s verejnoprávnymi médiami (sú to médiá prakticky v ich rukách, hovoríme o RTVS či TASR), aby povinne prijali týchto žurnalistov. Dotáciu na každé pracovné miesto, aj tie, čo v týchto inštitúciách už fungujú, dáva aj tak štát (rozumej vláda, rozumej my všetci). Ak vláda poskytla dotáciu na štúdium, tak ak nechce, aby to boli vyhodené peniaze, musí poskytnúť aj dotáciu na vznik nových pracovných miest v médiách, ktoré sú pod jej finančnou, obsahovou, aj faktickou kontrolou. Ak tak neurobí, tak nič neušetrí. Ďalšie dotácie totiž musí dávať na podporu v nezamestnanosti, resp. na dávky v hmotnej núdzi. Takže dotovaním štúdia nielen podporuje beznádej a ešte tú beznádej dotuje aj dotovaním na úrade práce.

Kto spôsobil chybu?

Za chyby sa platí. Určite. Ale je otázne, prečo za chybu vlády, keďže podporovala štúdium odborov, z ktorých absolventi sa všetci neuplatnia, má zaplatiť študent. Určite za ňu zaplatí beznádejou, ktorú dostal. Za túto chybu už teraz zaplatí aj štát. Pretože namiesto peňazí, ktoré by od hotového vyštudovaného absolventa mohol dostávať na daniach, namiesto toho o ne príde (strata) a navyše musí platiť sociálne, zdravotné odvody a dávky v hmotnej núdzi (ďalšia strata). Preto namiesto trojnásobnej straty (dotovanie štúdia, platba odvodov a mínus dane) nech má len dvojnásobnú. Matematicky, logicky, ale aj morálne to sedí. A sedí to aj z dôvodu toho, že štát nesmie dopustiť hanbu, omyl. Nesmie dopustiť, že sa mýlil vo svojej investícii. V zmysle toho, že rozumný hospodár, keď aj urobí chybu, snaží sa minimalizovať jej následky. Že platil za štúdium človeka v odbore, v ktorom nemá perspektívu? Keď už tak spravil, keď to dopustil, nech sa snaží svoju investíciu zúročiť, nie poslať vyškoleného človeka na úrad beznádeje (rozumej úrad práce).

Nezničiť už vykonanú investíciu

Štát má v rukách mechanizmy, aby prácu podporil. Lebo práca je výhodná aj pre štát (nemusí platiť odvody a dávky, naopak, chodia mu dane z príjmov a príjem za odvody). A je tu v neposlednom rade aj ďalší dôvod: každý má právo pracovať v oblasti, ktorú vyštudoval. Lebo sme sa mu na to štúdium zložili všetci, nie len na základe jeho rozhodnutia. Ale odklepnutím vlády, ktorá ho dotovala. Z peňazí, ktoré sme na to dali my všetci. Nemôže nám byť jedno, že sme si zaplatili za beznádej pre daného človeka. Má na to právo aj pre to, lebo daný študent na vysokej škole makal, lebo bez snahy a driny sa škola dokončiť nedá. Správne hospodáriaci človek chce, aby investícia, ktorú zainvestoval, bola využívaná. Je to ako s tým prvým príkladom: keď sa už rodina rozhodla, že si kúpi bazén, tak nech ho aj využíva. Navyše, keď sme jej ten bazén zaplatili my všetci. Východisko z tejto situácie? Keďže štát investoval v mnohých oblastiach do štúdia neuplatniteľných ľudí, vyžadujme, aby urobil projekty, v ktorých sa môžu títo ľudia zamestnať. Lebo je to výhodné pre štát, pre daných ľudí, ako aj pre nás všetkých. Štát je tu aj na to - aby za svoje investičné rozhodnutia niesol zodpovednosť. Ale nie slovnú, ale reálnu. Nestačí zvolať tlačovku a povedať: sorry, mýlili sme sa. To je ako keby postavil diaľnicu a následne by sme sa na nej nemohli voziť. Lebo by zistili, že cesta nemá nakreslené čiary. Tak predsa nech dajú nakresliť čiary. Načo by bola taká investícia, keby sa nevyužívala? A tak isto načo bola investícia napr. do nás žurnalistov, keď štát, ktorý to zainvestoval, tak ľahkovážne chce prísť o ľudí, ktorých štúdium zaplatil, podporil a touto podporou a platbou aj morálne schválil? Predstavte si to na inom príklade. Vaša rodina by si objednala gitarový kurz pre vaše dieťa. Ono by kurzom po dvoch rokoch prešlo, naučilo sa hrať na gitare, ktorú malo len požičanú. Vari by ste mu po dvojročnom kurze nezabezpečili aj tú gitaru, aby mohol hrávať a prípadne hrou na nej zarábať a splatiť tú investíciu? Takto je to aj so štátom a jeho investíciou do štúdia, napr. žurnalistov. Keď si pozriete napríklad kvalitu RTVS, nepoviete si, že čo tak vytvoriť viacej domácej produkcie? Dať priestor práve absolventom, ktorých sme si vyškolili? Keď už musíme platiť koncesionárske poplatky, tak nemôžeme žiadať, aby v RTVS zamestnali desiatky nových vyškolených žurnalistov, na ktorých štúdium sme všetci platili? Všetko to má svoju logiku, len ľudia musia prestať myslieť na tú otrepanú, modernú, ale nesprávnu logiku: že si za to môže študent. Vari študent po maturite dokáže dôkladne zanalyzovať situáciu na trhu? Nerozhoduje sa aj na základe emócií, talentov, pocitov, snov rodiny? A keď veľký brat (rozumej štát) jeho štúdium povolí, lebo predmet otvorí (rozumej zafinancuje), maturant je povzbudený aj týmto rozhodnutím štátu. Svoje rozhodnutie si logicky v hlave verifikuje tým, že toto štúdium je možné, isto úspešné, lebo, veď sa otvára a je štátom dotované. Ak je cesta otvorená, predpokladáme, že je sprístupnená. Nepredpokladáme, že nebude dokončená. Načo by inak bola otvorená, ak nie je dokončená? Ak štát na základe výsledkov trhu (ktoré jeho štátne inštitúcie ako Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, Sociálna poisťovňa či Ministerstvo školstva vlastnia) nevie povedať, že v tomto predmete sa študenti neuplatnia, a preto ich nezafinancujeme, nemá prečo byť za vinníka braný ten dvadsaťročný študent.

Byť hrdým investorom

Ak použijeme príklad gitary, tak poučka, použiteľná na každý odbor, bude znieť takto: Hra na gitare je umenie, ktoré študent získal dotovaným štúdiom hry na gitare. Gitara je práca. Dotované štúdium rodičom môže vrátiť hrou na gitare. Ale potrebuje gitaru, teda prácu. Nezainvestujem do práce, keď som už investoval do vzdelania, aby sa tak mohla vrátiť investícia do vzdelania ako aj gitary? Alebo tomu mladému poviem, že za svoj kurz gitary má teraz získavať peniaze oberaním jabĺk v Taliansku? Keby som zvolil takýto scenár, nebol by som ako rodič hlupák? Veď je predsa hrdosťou, keď má dieťa talent a ja mu ten talent zafinancujem. A teším sa z toho, že sa týmto talentom, do ktorého som už aj zainvestoval, môže aj živiť. A takýmto zodpovedným rodičom má byť aj štát. Za svoje investičné rozhodnutia musí niesť zodpovednosť. Lebo momentálne to robí tak, že zainvestuje vzdelanie v odbore, v ktorom nie je potrebné také množstvo ľudí, navyše v odbore, kde sa uplatňujú aj ľudia, ktorí ho nevyštudovali, takže berú miesto tým vyštudovaným. A po tom, ako tento odbor zainvestuje, študent vyštuduje za jeho (naše) peniaze, sa štát tvári, že on s tým nič nemá a bude dávať ďalšiu nezmyselnú dotáciu na nezamestnanie tohto vyškoleného človeka - umiestni ho radšej na úrad práce. Takýto nezodpovedný model je továrňou na beznádej.                                                                                    PhDr. Michal Albert, PhD.

Hra na gitare je umenie, ktoré študent získal dotovaným štúdiom hry na gitare. Gitara je práca. Dotované štúdium rodičom môže vrátiť hrou na gitare. Ale potrebuje gitaru, teda prácu. Nezainvestujem do práce, keď som už investoval do vzdelania, aby sa tak mohla vrátiť investícia do vzdelania ako aj gitary? 

Po knihe - V meste Loist - cíti predsudky: Niektorí hovoria, že som rozpoltený. Ja som, aký som, zdôrazňuje spisovateľ Brandon McYntire

"Nie som materialista. Pre mňa žiadna vec nemá hodnotu," hovorí Brandon McYntire. K hodnotám vecí dodáva, že ak by vedel o možnosti pomôcť darovaním nejakej veci svetu k uzmiereniu, tak by dal všetko, čo má. Rozprávali sme sa so zaujímavým spisovateľom Brandonom McYntireom, ktorý okrem svetového mieru vidí aj jedinečnosť jednotlivých národov, ktoré však môžu žiť v mieri. "Každý koreň má vlastnú povahu. Zmeníte Číňana, aby mal povahu Američana? To asi ťažko." On sám má amerických, škótskych, poľských a českých predkov. Tento michalovský spisovateľ túži svetu odovzdať aj svoje nápady/predstavy o technológiách ochraňujúcich a neničiacich planétu. "Magnet, vietor, slnko a voda...sú hlavný zdroj," hovorí. Viacej v zaujímavom rozhovore o mieri, predsudkoch či o predkoch. 

O čom je vaša ostatná kniha V meste Loist?

Moja kniha - V meste Loist - vznikla po zapisovaní astrálnych ciest - snov. Trvalo to 3 roky. Až som si všimol, že mnoho vecí je tam podobných a majú súvis. Keď som to zložil dokopy, sám som neveril, čo čítam. ( https://www.mbkniha.sk/V-meste-LOIST-d91251.htm )

Čo je najkrajšia vec, ktorá sa vám v živote podarila?

Neviem sa v tom zorientovať, je to na dlhé lakte.

Čo si naopak, ako sa hovorí, za klobúk nedáte?
Možno som bol a aj som sklamaním pre ľudí, ktorý odo mňa očakávali a očakávajú svoje predstavy.

Čo najradšej robíte vo voľnom čase?

Vo voľnom čase píšem. Ak je na to priestor. V mojej situácii je ťažko definovať, čo je voľný čas. Som dosť zaneprázdnený, zatiaľ.

Čím sa živíte?

Momentálne prácou v obchodnom centre. Aj napriek tomu, že som strojár-technik, technik-informatik... Ťažko sa uplatniť, v podstate na školách už vôbec nezáleží.

Aký nápad, ktorý vzišiel z vašej hlavy, sa podarilo úspešne zrealizovať?
Ťažká otázka. Boli to skôr nejaké životné situácie. Ja si už na veľa z nich ani neviem spomenúť.

Kto je podľa vás najtalentovanejší vo vašom okolí? O kom by sme mali písať?
Až toho človeka stretnem, dám určite vedieť. Hoci podľa mňa každý človek je v niečom talentovaný a stojí za nejaký príbeh.

Čo je vaším zmyslom života?
To, na čo som už, čiastočne, prišiel. Niektoré veci sa už nedajú vrátiť späť a treba ísť ďalej, aj keď je to ťažké.

Čo najsmiešnejšie vo svojom živote ste vyparatili?
Toho bola hromada, naozaj si už nepamätám.

Aká je ústredná myšlienka, ktorou momentálne žijete?

Prispievať k mieru. Neviem ako, ale prajem si, aby celý svet nebojoval a zložil zbrane. Aby už nikdy viac nebola žiadna vojna. Moja myšlienka je jednoznačná - celosvetový mier.

Čo je podľa vás najdôležitejší vynález ľudstva?

Koleso. Slúži nám dodnes.

Ak raz o vás bude napísaná kniha, aký názov by bol momentálne najvýstižnejší? A aký názov by ste si najviac priali?
Nech to posúdi ten človek, ktorý ju bude o mne písať, ak vôbec bude. Snáď by mohla mať názov "Stretnutie".

Aký je váš najobľúbenejší film, seriál, kniha, pieseň?

Film - Odvrátená strana slnka. Seriál - Faktor Psí. Kniha - Sixtínske Sprisahanie. Hudba - The Cure.

Čo ešte túžite vo svojom živote zažiť, alebo dokázať?
Zažiť ? No, myslím, že už som zažil dosť, hlavne sklamania a zlých vecí. Chcel by som ešte raz zažiť v živote opačný význam týchto vecí. No a dokázať, napísať tú moju knihu, ktorú by poznal každý. Snáď sa mi to raz podarí.

Kde najďalej ste boli a čo je najdôležitejšia myšlienka, ktorú vás ľudia tam žijúci naučili?
Najďalej som bol dlhší čas na Cypre. Ako zamestnanec a nie ako vojak. Aké ponaučenie mi to prinieslo, to dodnes neviem.

Čo z toho by ste chceli preniesť na Slovensko? Podarilo sa už prípadne niečo?
Jedna vec je na Cypre zaujímavá. Často sa tam objavujú veľkoplošné bilbordy, na ktorých píše po grécky - Navždy spolu! Keď som sa pýtal domácich, čo to znamená, tak mi povedali, že oni sa ako celý národ spojili a navždy budú ťahať za jeden koniec. Žiadne rozdiely medzi nimi, či sú z tej alebo onej časti ostrova. U nás sa robia rozdiely stále. Ty si z východu a ty zase zo západu. Ďalší zo severu a ďalší zase z juhu... A pritom sme taký malý štát. Spojme sa aj my - navždy spolu.

Čo je podľa vás najväčší a najpozoruhodnejší počin, ktorý sa za ostatný rok vo svete podaril?
Hm, no naozaj neviem. Človek už nepočuje posledné roky nič dobré.

Veríte v budúci život? Kde by ste si predstavovali ten svoj?
Chcel by som ho prežiť znova na zemi a v celosvetovom mieri, kde nikto nebude s nikým bojovať. No, verím a viem, že budúci život existuje. Človek je bytosť astrál a fyzikál. Ak fyzikál zanikne, astrál ide ďalej.

Cítili ste už vo svojom živote beznádej a zúfalstvo? Čo ste urobili, aby ste to zahnali?
Hm, tomu je tak vlastne vždy. Zatiaľ som s tým neurobil vôbec nič. Je to už asi rétorika môjho života.

Ktorá veta vás najviac vystihuje?
To naozaj netuším, nech posúdia iní.

Aké je vaše motto a prečo?
Ži a nechaj žiť. Na svete je miesta dosť.

Dokázali by ste prežiť mesiac v pustatine? Aké by to pre vás bolo?

Ťažko povedať, neznášam samotu. No človek sa musí prispôsobiť a prežiť za každých okolností a podmienok. Máme to v sebe. Keď som prvýkrát videl film "Stroskotanec" s Tomom Hanksom, prišlo mi to skôr ako horor. Nechcel by som niečo také zažiť.

Ktorý z vašich nápadov si prajete, aby iní ukradli a zrealizovali?

Ak by mi mal niekto niečo ukradnúť, tak nech sú to moje predstavy o technológiách, ktoré neničia planétu. Problém je len ten, že ich mám zatiaľ len v hlave, ešte som ich nedal na papier. Magnet, vietor, slnko a voda...sú hlavný zdroj. Sám to neviem vysvetliť.

Ktorú časť svojho majetku by ste teraz hneď zobrali a položili na námestie s priloženým odkazom - berte si, nech to poslúži vám, ja mám toho dosť?
Nie som materialista. Pre mňa žiadna vec nemá hodnotu. Ak by som vedel, že to pomôže svetu k spoločnému uzmiereniu, tak by som dal všetko.

Čo vám na sebe najviac prekáža?
To ja sám neviem posúdiť. Toto je záležitosť, ktorú riešia ľudia z vonku. Stále počúvam, aký by som mal byť a to a tamto... Hlavne po mojej tretej knihe - V meste Loist - počúvam na moju osobu rôzne názory, niektorí ľudia hovoria, že som rozpoltený... Ja som, aký som. Moje korene majú celosvetový rozsah. Každý koreň má vlastnú povahu. Zmeníte Číňana, aby mal povahu Američana, alebo Škóta, aby mal povahu Slováka? To asi ťažko. Ja sám sa skladám zo štyroch (zatiaľ) pováh po predkoch. A toľko povahových vlastností v jednom človeku, je nemožné ovplyvniť, alebo usporiadať. Jedna odporuje druhej. Občas je to chaos. Som aký som. Ja na sebe neviem čo meniť. Len pokiaľ ja sám viem, mám amerických, škótskych, poľských a českých... predkov. To je riadny chaos (smiech).

Čo z vynálezov ľudstva vás najviac vystihuje?

Lietadlo. Pohľad z okna lietadla na svet, v ktorom žijeme.

                                                                                                                            PhDr. Michal Albert, PhD.

Pretvarovať sa, alebo pretvárať okolie?

Čo je vám bližšie? Mali by sme sa pretvarovať, alebo radšej pretvárať okolie? Máme byť uniformní, alebo originálni? Máme kašľať na to, že okolo je to nahnuté uniformitou, alebo byť rebelmi a pomáhať robiť konkrétnymi krokmi svet živším, originálnejším a kreatívnejším? 

Na początek postulat językowy / na začiatok jazyková poučka: Pretvarovať sa: stavať sa, robiť sa, ukazovať sa inakším, obyč. lepším ako v skutočnosti, predstierať niečo. Pretvárateľ: kto niečo mení, pretvára. Zdroj: https://slovnik.azet.sk/ Určite poznáte film Amélia z Montmartru. Hlavnú postavu nebavil konformný a uniformný život. Stále ten istý stereotyp a všetko len pre seba a blízky okruh ľudí. Jedného dňa pochopila, že chce pomáhať ľuďom, zasahovať im do života, teda pretvárať ich. Pomáhať tak aj sebe samej. Vďaka tomuto sa jej život zmenil k lepšiemu, stala sa šťastnou.

Žiaci utopení vo forme

Hoci nie sme spoločnosťou, kde poznáme vonkajšiu uniformitu už zo školy, nemáme školské rovnošaty, školáci už od detstva neraz pochopia, že tento život je životom uniformným. Všetko sa deje podľa nadiktovaných noriem. Ani len tie predmety či učivo si žiak nemôže vyberať podľa vlastného nastavenia, podľa vlastných daností a talentov. A tak už v detstve, v školskom veku, dostanú vštepené správanie uniformné, konformné. A potom sa aj celý ďalší život zväčša odvíja podľa jasných nastavení uniformity. Žijeme život odkukaný od svojho okolia. A tak sme len kópiou iných ľudí. A na tých, ktorí sa z tohto rámca čo i len trochu vyčleňujú, tých zaškatuľkujeme ako čudákov či anarchistov. Ľudia, ktorí vo svojom vnútri chcú byť originálni, sa často boja práve tohto zaškatuľkovania, a tak sa navonok pretvarujú. Namiesto toho by im však ich talent vidieť veci inak - kreatívnejšie, mal dopomôcť k tomu, aby sa nie pretvarovali, ale pretvárali spoločnosť. Dnes je zvykom sa pretvarovať. Aj keď tú pomyselnú uniformu nechceme, lebo je fádna a nepohodlná, nasadíme si ju, pretvarujeme sa, aby boli všetci na okolo spokojní, že sme takí, ako oni - uniformní a konformní. Uniformou takto zabíjame, udusíme talenty, ktoré sa vďaka nemodernosti ukazovania ich na povrch, udusia vo vlastnej šťave. Z konzervy uniformy talenty prenikajú veľmi ťažko. A tak, keď vidíme, ako je Slovensko nastavené, pretvarujeme sa na jeho obraz. Namiesto toho, aby sme to urobili naopak - aby sme Slovensko pretvárali. Pretvárali ľudí. Pretvárali ich predsudky. Pretvárali ich zlozvyky. Napríklad zlozvyky voči prírode. Moderné zlozvyky proti ekológii. Zlozvyk nechuti triediť odpad. Zlozvyk nechuti nájsť odpadkový kôš a odhodiť obal z čokolády len tak - na zem. A to sú len príklady, uniforiem je viacej.

Pretvárať okolie, pretvárať krajinu

Je to proces zložitejší, ale nevyhnutný a potrebný. Ľahšie je prispôsobiť sa okoliu, pretvarovať sa. Zložitejšie, ale záslužnejšie, je pretvárať okolie. Dať mu svoje dary, talenty. Možno dnes vďaka tomu budete na svoje okolie pôsobiť ako čudáci. Ale spoločnosť sa postupne pretvorí. Vaše dobré semeno vyklíči a o 20-30 rokov bude z neho strom, ktorý akousi fotosyntézou mení apatiu, skepsu, uniformitu okolia na spoločnosť aktívnu, kreatívnu, napr. spoločnosť vytvárajúcu pracovné príležitosti vyplývajúce z nedostatkov či nových potrieb okolia. Takto sa staneme šťastnejší my všetci. Odhodením uniformy vytvoríme nové pracovné príležitosti, dáme svojmu organizmu viacej zdravia, svojím očiam viacej estetických zážitkov... A mnoho ďalšieho pozitívneho - záleží len od našej kreativity. Zostať totiž v tomto stave, keď sa radšej pretvarujeme ako pretvárame, je smutné a obmedzujúce.

Japonský vlak

Aj spoločnosť, ktorá je napríklad vo svojom školskom systéme navonok vysoko uniformná (školské uniformy), ako napr. japonská, dokáže v skutočnom živote konzervu uniformity otvoriť. Spoločnosť v krajine vychádzajúceho slnka svojou zrelosťou a schopnosťou pretvárať uniformné, dokázala skĺbiť tradíciu s modernosťou. Ich kultúra je dlhodobo udržiavaná, podporovaná, pamiatky (mnohé čisto drevené z tenkých drevených či papierových stien) prežili aj 1300 rokov. No pritom sú aj technologicky vyspelí a dokázali to skĺbiť tak, aby, obrazne povedané - gejša robotovi a naopak -, neprekážali. Vezmite si japonské mesto Iga-Ueno. Práve ilustračný obrázok pri tomto príspevku je z vlakovej stanice tohto niekdajšieho sídla nindžov. Pri svojej schopnosti vystúpiť z uniformity, pretvárať okolie na pozitívnu myšlienku podpory cestovného ruchu práve cez nindžovskú históriu, dokázali zabudnúť na uniformnú podobu vlaku a celý ho pomaľovali nindžovským motívom. Prepojili tradíciu s modernosťou. Bez odstránenia uniformity, teda zaškatuľkovanej predstavy o tom, ako "musí" vlak vyzerať, by sa tak nestalo. Ale pochopili, že ak nadradia pretváranie nad pretvarovanie, posunú sa smerom ku kráse, estetike, ziskom či lepšiemu pocitu zo svojich životov. Aj my si môžeme zvoliť medzi pretvarovaním sa a pretváraním okolia. Čo si vyberieme? Čo je reálne výhodnejšie pre nás samých? Súčasná chvíľa, keď je výhodnejšie nevytŕčať z davu svojou kreativitou, alebo pretrpieť to a zasiať tak nové semeno nových pohľadov, nových možností, pre nás samých?

PhDr. Michal Albert, PhD.

Dobrý deň. Tu je firma XY. Hlásili ste sa u nás za upratovača? Prosím, príďte v sobotu o 9:00 na výberové konanie - KOMENTÁR

Aj takéto neuveriteľné veci sa stávajú. Je to komentár skrývajúci reálny príbeh. Komentár o smutnej demotivácii na Slovensku. Komentár o tom, ako je desaťročné štúdium na vysokej škole úplne zbytočné. Smutný príbeh o stave v 21. storočí, keď sa ľudia hanbia za to, že sú vzdelaní a radšej to zatajujú. Ako keby sedeli v Ilave či Leopoldove. Čítajte tento smutný komentár ďalej.

   Už z akéhosi polo-zúfalstva a absolútnej recesie, som si raz podal žiadosť na pozíciu upratovač/upratovačka. Už si presne nepamätám, či bola špecifikácia len na ženu, alebo aj na muža. Ale povedzme, že chceli obe pohlavia. Povedal som si, že keď som na strednej škole v pekárni dokázal päť rokov drieť pri chlebe, rožkoch, vianočkách a potom za sebou zametať a zmývať, čo sa v potravinárskom priemysle musí po každom dni, tak nebudem mať problém ísť robiť upratovača. Priznám sa, že som mal predsudok a predpokladal som diskrimináciu na základe pohlavia. Nestalo sa tak, zavolali ma, za čo ich chválim. Nediskriminovali ma ani na základe dvoch uvedených doktorátov. Opäť, chválim. Aj keď by to mala byť samozrejmosť, teda nediskriminovať na základe vyššieho vzdelania, musím pochváliť, lebo dnes to samozrejmosťou vôbec nie je. Naopak, človek si musí tituly tajiť. Tajiť, ako keby dakedy sedel v Leopoldove. Ale čo ma dostalo do úplných rozpakov, pozvali ma na výberové konanie. Áno, dobre čítate. Konkurz na upratovačku. Ani som sa nepýtal, ako bude toto "výberko" prebiehať. Či najprv vstupný test s otázkami typu:

   Aké upratovanie poznáme? Správne odpovede: 1. povrchové: a) s metlou (zametanie), b) s navinutím handry na metlu (zmývanie), 2. celkové a) upratanie políc, b) stolov. 3. sezónne: a) umytie okien, ... a tak ďalej. (Prečo píšem o teste? Veru, zažil som konkurz v novinách, kde bol test s otázkami, ako napr. čo to je perex.)

   Ale poďme ďalej k upratovačke. Nepýtal som sa ani to, či následne bude pokračovať vstupný pohovor, kde sa budú pýtať na otázky typu, ako často ste už upratovali, či to radi robíte, aké typy čistiacich prostriedkov poznáte, aký plat očakávate (aj keď asi nikto nebude očakávať viac ako minimálku). Nasledovať bude zrejme aj praktická skúška na čas a kvalitu. Odborná komisia najprv zasadne, dohodne sa na postupe zašpinenia priestoru, pohádže po zemi papieriky, porozsýpa piesok a omrvinky z rožkov, čo zostali z raňajok, následne vystrieka kečup a možno aj horčicu. A upratujte. Meria sa čas, hodnotí sa kvalita. A ani toto možno nebude stačiť. Všetko možno bude musieť ísť aj cez nejakú tú známosť. Ach jaj, je toto vôbec možné? Aký sen to žijeme? Sen 21. storočia, keď vzdelaní ľudia majú mať adekvátnu prácu? Alebo sen, kde ľudia s najvyšším titulom, ktorý univerzita sama môže udeliť (lebo docenta a profesora vymenúva prezident), musia chodiť s prosíkom, aby mohli robiť aspoň upratovačku za minimálku? A ešte predtým absolvovať tvrdý konkurz? Lebo ešte aj na tieto pozície sa prihlási zo 500 ľudí...

   Tiež by ma zaujímalo, prečo práve v sobotu ráno. Nie pre to, aby mnohých odradil čas? Predstavte si už ten paradox. Že v sobotu ráno skoro vstávate, aby ste sa dostali do 100 km vzdialeného mesta na konkurz na 9:00. Na konkurz na upratovačku.

   Ak si naša spoločnosť nezačne reálne vážiť vzdelanie, stane (a vlastne už sa to aj stalo) z neho len trhací kalendár. Vhodné však nie sú ani poznámky typu, že keď je univerzita v každom meste. Áno, kvalitu to znižuje, ale nie je správne všetko hádzať do jedného vreca. Treba si zistiť fakty, ako ktorá fakulta robí, ako tvrdo sa na nej študuje, čo všetko je nevyhnutné na získanie vzdelania, čo sa vyžaduje. (Skúste napríklad prejsť skúškou Dejiny svetovej žurnalistiky. Ja som ho urobil až na posledný možný pokus po trojmesačnom bifľovaní.) Ale predovšetkým treba, aby štát, ktorý nevie garantovať, že ľudia, ktorí získajú tvrdou prácou vysoké vzdelanie, budú mať adekvátnu prácu, nech teda zmrazí vysokoškolské štúdium a investuje peniaze nás všetkých do niečoho iného. Nie do vychovávania ľudí na humanitných odboroch za okolo 3-tisíc eur ročne na jedného študenta, ale nech radšej zainvestuje do iného typu, aj nižšieho vzdelania, ale aby štát garantoval reálne uplatnenie. Že to tak niekedy bolo? Alebo, že sa to už teraz opäť zavádza? Z rečí sa chlieb neupečie. Sú potrebné reálne skutky. Aby ľudia s tretím stupňom vysokoškolského vzdelania nemuseli absolvovať takéto nezmyselné ponižujúce konkurzy. Na upratovačku. Ale vôbec nechcem zhadzovať úlohu upratovača/upratovačky. Naopak, sám upratujem ulice a čistím to, o čo by sa mal starať vlastník pozemku. Hovorím len to, že táto práca upratovača by mala byť samosprávami a štátom priamo vytvorená a dotovaná, aby na túto pozíciu nemuseli byť rady. Aby sa týmito pozíciami pomohlo tým najbiednejším. Aby sme mali čistejšie ulice. A vytvoriť aj systém, aby ľudia s 3. stupňom vysokoškolského vzdelania nemuseli žiť v takomto demotivujúcom zúfalstve. Neštudovali sme v náročnom štúdiu pre to, aby sme potom mali za to pykať. Veď je to nonsens. Vyzývam štátne orgány, ale aj samosprávy, aby urobili také opatrenia, ktoré by tento smutný stav zmenili. Ak v tomto systéme neexistuje dosť práce pre všetkých, treba ju vyrobiť. Vyrobiť novú prácu, nový typ práce. Napríklad v oblasti ekológie či kultúry. Nie umelo. Reálne. Koľko nelegálnych skládok na Slovensku máme? Stovky. Tisíce ton odpadu. Nezamestnaní môžu upratovať, ľudia s vyšším vzdelaním ich môžu manažovať, robiť všetko organizačné okolo tejto činnosti. Zabezpečovať odvoz, triedenie, celé to organizovať, lokalizovať nové skládky, hľadať spôsoby na zefektívnenie činnosti, hľadať šetrenie nákladov na energie a podobne. Práce je dosť, len sa štát a samosprávy, ak im naozaj ide o ľudí, musia reálne pohnúť. Nie len vyjsť do ulíc vtedy, keď sa blížia voľby. A manažovať tie už spomenuté horčice a omrvinky, teraz nemyslím tie z konkurzu, ale tie kampaňové - ohlupujúce. Pre voličov, ktorí, ako politici dúfajú, zabudli. Ale zabudnúť na život v beznádeji a zúfalstve, totálnej demotivácii, to sa nedá. Keď za 10 rokov vysokoškolskej driny dostanete realitu, že si musíte zatajovať tituly, je to neuveriteľné. Aj my všetci musíme vytvárať tlak. Aby existoval zdravý rozum, motivácia, poriadok, spravodlivosť. Aby sa na pozíciu upratovač/upratovačka nerobili konkurzy, ale nábory. Kde dostane túto prácu každý, kto si ju bude vážiť a pomôže svojmu okoliu. A tým aj sebe. V slušnej spoločnosti si musíme vážiť všetkých. Vzdelaných, aj nevzdelaných. Ale určite by nevzdelaný nemal byť motivovaný viacej, ako ten vzdelaný. Ako potom donútime naše deti, aby sa vôbec učili? Keď vidia, že ľudia, čo na vzdelanie kašľali, sa niektorí majú lepšie ako tí, čo dreli na svojom vzdelávaní.

Ešte malá poznámka na okraj: Na konkurze v jedných nemenovaných novinách mi mimochodom dali vstupný test s otázkami ako napríklad čo je perex, čo je medzititulok, či poznám nejaké tlačové agentúry okrem domácich... Viete, ako sa človek pri tom cíti? Ako lekár s diplomom, ktorý prišiel na konkurz, na ktorom mu dajú vstupný test s otázkami typu: čo je skalpel, čo je to cukrovka. Pýtať sa základné veci človeka s doktorátom v danej oblasti je výsmech tých, čo sa niečo také pýtajú. Ale aj výsmech krajiny, ktorá nechápe, že doktorát a titul s doktorátom, navyše preukázateľná prax, znamenajú, že ak by človek takéto otázky nevedel, môže roztrhať nie iba diplom, to je už možno až na vrátenie občianskeho preukazu. Čo sa to deje aj s HR-manažérmi, že niektorí toto dopustia? Zažil som aj úplne iný a podľa mňa správny prístup. HR-manažérka videla, že mám absolvovaný kurz poľského jazyka na určitej úrovni a ani jej nenapadlo dať mi preložiť nejakú vetu, alebo, že jej mám začať po poľsky rozprávať o sebe. Aj v tých novinách by si mali uvedomiť, že keď sa pýtajú vzdelaného človeka na úplne základné veci, tak niečo nie je v poriadku. S celou spoločnosťou.                                                                                                    PhDr. Michal Albert, PhD.