Vraj si človek mal vybrať niečo iné

Hovoríme o pracovnom trhu. O školstve. O uplatniteľnosti na trhu. Vezmime si jeden z argumentov tých, čo tvrdia, že si človek sám môže za svoje vzdelanie, alebo ako bol snaživý. Tu to však neplatí. Lebo tento argument je neplatný, nepravdivý. Apropo, snaha: Na Slovensku má človek často pocit, ale aj sa mu to reálne ukazuje, že čím viacej sa snaží, tým väčšiu šancu má byť neúspešným. Vráťme sa ku argumentu a povedzme si, prečo je nepravdivý. Tento argument by platil jedine v tom prípade, že školstvo by bolo absolútne bez peňazí štátu, teda bez vplyvu štátu, bez jeho dotovania, resp. bez dotovania nami všetkými. Keďže školstvo nie je bez vplyvu štátu a je štátom dotované, je povinnosťou štátu investíciu, ktorú si zvolí (teda investovať do školstva, rozumej do daného žiaka) zúročiť a využiť. Je to asi tak, ako keby ste si vy ako rodina postavili bazén, ale rozhodli by ste sa ho nevyužívať. Len by ste sa na neho občas chodili pozerať. A doma by ste sa pýšili certifikátom o tom, že vlastníte bazén. Bola by to hlúposť. Presne takú istú hlúposť robí štát ak na jednej strane dá peniaze na štúdium študenta (porovnaj: kúpa bazénu), ale na druhej strane neurobí reálny krok na to, aby ten študent mohol toto vzdelanie, túto investíciu (porovnaj nevyužitie bazénu) využívať. Ak by sa otec rodiny zachoval tak, že by si kúpil bazén, ktorý by aj nechal postaviť na záhrade, ale potom by ho nikto, ani on sám, nevyužíval, dalo by sa takéhoto otca nazvať nezodpovedným gazdom, ktorý plytvá rodinné peniaze na niečo, čo nebolo potrebné, pretože prax ukazuje, že to ani nikto nevyužíva. Tak isto aj štát, ktorý dotuje vzdelanie v odbore, v ktorom následne nezabezpečí reálne uplatnenie dotovaných absolventov, rovnako plytvá štátne peniaze. Rozumej naše, pretože štátne peniaze sú naše peniaze.

Investormi sme my všetci

Vláda investuje do množstva projektov. Investuje do nich naše peniaze. Ale za to investovanie sa minimálne očakáva, že zabezpečí aj fungovanie daných hotových investícií, stavieb. Napr. vláda postaví diaľnicu. Následne zabezpečí, aby boli namaľované čiary, osadené dopravné značky. Potom cestu otvorí a môžu sa po nej dopravovať ľudia. Bez toho, aby raz fungovala, nemalo predsa zmysel dávať do toho projektu peniaze. Iný investičný projekt, do ktorého vláda investuje, je investovanie do štúdia vysokoškoláka. Na každého vysokoškoláka v republike vláda dá z našich peňazí okolo 3-tisíc eur ročne. Za 5-ročné štúdium je to 15-tisíc eur len na jediného vysokoškoláka. Ak ide študent ďalej, teda na doktorát, dotuje ešte aj interného študenta sumou okolo 500 eur mesačne, plus spomenuté dotácie univerzite. Preto sa očakáva, že buď: vláda vie, že tento človek sa vďaka tejto investícii uplatní na trhu práce a vďaka tomu bude pracovať a svojimi daňami postupne vráti štátu (vláde, krajine, ľuďom) investíciu, ktorú do neho štát (vláda, krajina) dal. Alebo: ak vláda na základe reálnych čísel vie, že prispieva na odbor, v ktorom sa neuplatní, tak vedome študenta klame. A občana, ktorý na to prispieva, okráda. Alebo, ešte má jednu možnosť, aby si ochránila povesť. V zmysle svojej vyjednávacej, resp. manažérskej pozície - lebo vláda je exekutívny, teda výkonný, manažérsky, orgán - môže ešte urobiť vyjednávania so zamestnávateľmi, daňové úľavy, alebo vytvárať rôzne projekty na to, aby sa investícia do vzdelania zúročila, aby priniesla efekt, aby sa splatila. Vezmime si ako príklad predmet žurnalistika. Ak ročne na Slovensku vyjde zo škôl napr. 100 nových absolventov žurnalistiky alebo masmediálnej komunikácie, a vláda vie, že nové médiá nevznikajú a z týchto 100 absolventov sa v odbore uplatní možno 10, tak uvedomujúc si svoju chybu, že takéto štúdium umožnila a dotovala ho, má prijať zodpovednosť a dohodnúť sa napríklad s verejnoprávnymi médiami (sú to médiá prakticky v ich rukách, hovoríme o RTVS či TASR), aby povinne prijali týchto žurnalistov. Dotáciu na každé pracovné miesto, aj tie, čo v týchto inštitúciách už fungujú, dáva aj tak štát (rozumej vláda, rozumej my všetci). Ak vláda poskytla dotáciu na štúdium, tak ak nechce, aby to boli vyhodené peniaze, musí poskytnúť aj dotáciu na vznik nových pracovných miest v médiách, ktoré sú pod jej finančnou, obsahovou, aj faktickou kontrolou. Ak tak neurobí, tak nič neušetrí. Ďalšie dotácie totiž musí dávať na podporu v nezamestnanosti, resp. na dávky v hmotnej núdzi. Takže dotovaním štúdia nielen podporuje beznádej a ešte tú beznádej dotuje aj dotovaním na úrade práce.

Kto spôsobil chybu?

Za chyby sa platí. Určite. Ale je otázne, prečo za chybu vlády, keďže podporovala štúdium odborov, z ktorých absolventi sa všetci neuplatnia, má zaplatiť študent. Určite za ňu zaplatí beznádejou, ktorú dostal. Za túto chybu už teraz zaplatí aj štát. Pretože namiesto peňazí, ktoré by od hotového vyštudovaného absolventa mohol dostávať na daniach, namiesto toho o ne príde (strata) a navyše musí platiť sociálne, zdravotné odvody a dávky v hmotnej núdzi (ďalšia strata). Preto namiesto trojnásobnej straty (dotovanie štúdia, platba odvodov a mínus dane) nech má len dvojnásobnú. Matematicky, logicky, ale aj morálne to sedí. A sedí to aj z dôvodu toho, že štát nesmie dopustiť hanbu, omyl. Nesmie dopustiť, že sa mýlil vo svojej investícii. V zmysle toho, že rozumný hospodár, keď aj urobí chybu, snaží sa minimalizovať jej následky. Že platil za štúdium človeka v odbore, v ktorom nemá perspektívu? Keď už tak spravil, keď to dopustil, nech sa snaží svoju investíciu zúročiť, nie poslať vyškoleného človeka na úrad beznádeje (rozumej úrad práce).

Nezničiť už vykonanú investíciu

Štát má v rukách mechanizmy, aby prácu podporil. Lebo práca je výhodná aj pre štát (nemusí platiť odvody a dávky, naopak, chodia mu dane z príjmov a príjem za odvody). A je tu v neposlednom rade aj ďalší dôvod: každý má právo pracovať v oblasti, ktorú vyštudoval. Lebo sme sa mu na to štúdium zložili všetci, nie len na základe jeho rozhodnutia. Ale odklepnutím vlády, ktorá ho dotovala. Z peňazí, ktoré sme na to dali my všetci. Nemôže nám byť jedno, že sme si zaplatili za beznádej pre daného človeka. Má na to právo aj pre to, lebo daný študent na vysokej škole makal, lebo bez snahy a driny sa škola dokončiť nedá. Správne hospodáriaci človek chce, aby investícia, ktorú zainvestoval, bola využívaná. Je to ako s tým prvým príkladom: keď sa už rodina rozhodla, že si kúpi bazén, tak nech ho aj využíva. Navyše, keď sme jej ten bazén zaplatili my všetci. Východisko z tejto situácie? Keďže štát investoval v mnohých oblastiach do štúdia neuplatniteľných ľudí, vyžadujme, aby urobil projekty, v ktorých sa môžu títo ľudia zamestnať. Lebo je to výhodné pre štát, pre daných ľudí, ako aj pre nás všetkých. Štát je tu aj na to - aby za svoje investičné rozhodnutia niesol zodpovednosť. Ale nie slovnú, ale reálnu. Nestačí zvolať tlačovku a povedať: sorry, mýlili sme sa. To je ako keby postavil diaľnicu a následne by sme sa na nej nemohli voziť. Lebo by zistili, že cesta nemá nakreslené čiary. Tak predsa nech dajú nakresliť čiary. Načo by bola taká investícia, keby sa nevyužívala? A tak isto načo bola investícia napr. do nás žurnalistov, keď štát, ktorý to zainvestoval, tak ľahkovážne chce prísť o ľudí, ktorých štúdium zaplatil, podporil a touto podporou a platbou aj morálne schválil? Predstavte si to na inom príklade. Vaša rodina by si objednala gitarový kurz pre vaše dieťa. Ono by kurzom po dvoch rokoch prešlo, naučilo sa hrať na gitare, ktorú malo len požičanú. Vari by ste mu po dvojročnom kurze nezabezpečili aj tú gitaru, aby mohol hrávať a prípadne hrou na nej zarábať a splatiť tú investíciu? Takto je to aj so štátom a jeho investíciou do štúdia, napr. žurnalistov. Keď si pozriete napríklad kvalitu RTVS, nepoviete si, že čo tak vytvoriť viacej domácej produkcie? Dať priestor práve absolventom, ktorých sme si vyškolili? Keď už musíme platiť koncesionárske poplatky, tak nemôžeme žiadať, aby v RTVS zamestnali desiatky nových vyškolených žurnalistov, na ktorých štúdium sme všetci platili? Všetko to má svoju logiku, len ľudia musia prestať myslieť na tú otrepanú, modernú, ale nesprávnu logiku: že si za to môže študent. Vari študent po maturite dokáže dôkladne zanalyzovať situáciu na trhu? Nerozhoduje sa aj na základe emócií, talentov, pocitov, snov rodiny? A keď veľký brat (rozumej štát) jeho štúdium povolí, lebo predmet otvorí (rozumej zafinancuje), maturant je povzbudený aj týmto rozhodnutím štátu. Svoje rozhodnutie si logicky v hlave verifikuje tým, že toto štúdium je možné, isto úspešné, lebo, veď sa otvára a je štátom dotované. Ak je cesta otvorená, predpokladáme, že je sprístupnená. Nepredpokladáme, že nebude dokončená. Načo by inak bola otvorená, ak nie je dokončená? Ak štát na základe výsledkov trhu (ktoré jeho štátne inštitúcie ako Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, Sociálna poisťovňa či Ministerstvo školstva vlastnia) nevie povedať, že v tomto predmete sa študenti neuplatnia, a preto ich nezafinancujeme, nemá prečo byť za vinníka braný ten dvadsaťročný študent.

Byť hrdým investorom

Ak použijeme príklad gitary, tak poučka, použiteľná na každý odbor, bude znieť takto: Hra na gitare je umenie, ktoré študent získal dotovaným štúdiom hry na gitare. Gitara je práca. Dotované štúdium rodičom môže vrátiť hrou na gitare. Ale potrebuje gitaru, teda prácu. Nezainvestujem do práce, keď som už investoval do vzdelania, aby sa tak mohla vrátiť investícia do vzdelania ako aj gitary? Alebo tomu mladému poviem, že za svoj kurz gitary má teraz získavať peniaze oberaním jabĺk v Taliansku? Keby som zvolil takýto scenár, nebol by som ako rodič hlupák? Veď je predsa hrdosťou, keď má dieťa talent a ja mu ten talent zafinancujem. A teším sa z toho, že sa týmto talentom, do ktorého som už aj zainvestoval, môže aj živiť. A takýmto zodpovedným rodičom má byť aj štát. Za svoje investičné rozhodnutia musí niesť zodpovednosť. Lebo momentálne to robí tak, že zainvestuje vzdelanie v odbore, v ktorom nie je potrebné také množstvo ľudí, navyše v odbore, kde sa uplatňujú aj ľudia, ktorí ho nevyštudovali, takže berú miesto tým vyštudovaným. A po tom, ako tento odbor zainvestuje, študent vyštuduje za jeho (naše) peniaze, sa štát tvári, že on s tým nič nemá a bude dávať ďalšiu nezmyselnú dotáciu na nezamestnanie tohto vyškoleného človeka - umiestni ho radšej na úrad práce. Takýto nezodpovedný model je továrňou na beznádej. PhDr. Michal Albert, PhD.

Hra na gitare je umenie, ktoré študent získal dotovaným štúdiom hry na gitare. Gitara je práca. Dotované štúdium rodičom môže vrátiť hrou na gitare. Ale potrebuje gitaru, teda prácu. Nezainvestujem do práce, keď som už investoval do vzdelania, aby sa tak mohla vrátiť investícia do vzdelania ako aj gitary?